Róbert Šveda (1975) okrem školských krátkych filmov (Odchod, Sen predstava fantázia Bendy Kristovej, Cez prah či Cesty do Arles), ktoré boli uvedené na niekoľkých zahraničných festivaloch, tvoril aj pre televíziu a tretí sektor. Tohto roku sa ako jediný zo Slovenska zúčastnil na premiérovom Talent Campuse na medzinárodnom festivale v Berlíne s filmom 1942 – oficiálnou znelkou Gay film festivalu 2001. FOTO – PETER KELÍŠEK
„Musíme nakrúcať témy, ktoré sú nám blízke a ktoré svet od náš čaká,“ povedal raz Martin Šulík o tendencii súčasného slovenského filmu. Myslel na komorné príbehy odpozorované z prítomnosti. Jedným z nich je aj pripravovaný projekt čerstvého absolventa réžie na VŠMU v Bratislave RÓBERTA ŠVEDU (1975). Volá sa Démoni a v súčasnosti je nakrútená jedna tretina filmu. V tomto prípade stredná poviedka, ktorú nedávno obhájil ako svoj absolventský projekt.
Ako sa na váš projekt pozerali vaši pedagógovia?
„Profesor Stanislav Párnický, aj keď spočiatku s ťažkým srdcom, ale predsa len privolil, aby som mohol realizovať takýto náročný projekt v školskom priestore.“
Prelomili ste konvencie?
„Nebýva zvykom končiť ‚celovečerákom‘, ale pre mňa to bola od počiatkov štúdií samozrejmosť. Chcel som zavŕšiť štúdium dielom určeným viacerým divákom, nielen úzkemu kruhu divákov na festivaloch, kde školské filmy končia.“
Čo vás poháňalo?
„Pochopil som, že ak to neukážem teraz, neukážem to nikdy. Najväčšia ťažkosť, s ktorou sa debutant na Slovensku stretne, je ochota dovoliť mu debutovať a podporiť ho v tom.“
Film Démoni je zložený z troch poviedok. Čo ich spája?
„Rovnaká túžba citového sebanaplnenia, ktorá sa prelína v osude troch žien. Tie počas jedných obyčajných Vianoc dostanú šancu pochopiť samy seba, svoje túžby, a to len vďaka tomu, že na moment sa porušila ich konvencia všetkého toho teátra okolo sviatkov. Na moment majú možnosť vnímať démona, ktorý je v nich.“
Démon ako podobenstvo o boji, ktorý zvádza hocikto z nás?
„Pre mňa je to najmä film o sebaklame. Človek je odmalička učený vytvárať si sebaklam. V tom, že bude lepšie buď na tomto, alebo onom svete. Denne si klameme, aby sme prežili. Radi čítame, ako si najlepšie klamať a nahovárať si, že to, čo robíme, má zmysel. V Démonoch takýto sebaklam vzniká okolo citového naplnenia. Je to boj, v ktorom nechceme vedieť každé za a proti. A ak ho vyhráme, nie sme schopní si vážiť a udržať skúsenosť, ktorú sme cez ňu nadobudli.“
Vo vašej tvorbe, ale aj v Démonoch dominuje žena. Prečo?
„Ženský svet poznám veľmi dobre a je mi bližší ako mužský.“
Čím?
„Žena sa ku konfrontácii s vnútrom dostáva v zrelom veku omnoho skôr ako muž. Ale zároveň je oveľa ovplyvniteľnejšia a jej boj je tým zaujímavejší ako mužský, ktorý si vyberá často len zo spoločensky daných východísk.“
Obsadili ste hercov z mimobratislavských divadiel, ochotníkov i študentov herectva. Stále trváte na nechuti obsadzovať známych hercov?
„Nie je to o nechuti, je to požiadavka štylizácie. V netradičnom príbehu predviesť predstaviteľov, ktorí pôsobia vierohodne a nie sú zaťažení hereckou minulosťou a nálepkami, kde boli lepší či horší. Pri obsadzovaní sa nepozerám na to, či to daný človek zvládne zahrať, alebo nie. Herecká dispozícia je len časťou požiadaviek kladených na herca.“
Aký ste typ režiséra? Nechávate hercov voľne hrať alebo máte presné predstavy o ich herectve?
„Pri filme hľadáte predstaviteľa postavy, ktorý je čo najvernejší tomu, čo nosíte vo svojich predstavách. A k nim ho musíte doviesť.“
Ako?
„Sú scény, keď ide o vysoko individuálnu skúsenosť tvorcu, s ktorou sa herec nemusel v živote stretnúť, a vtedy s ním musíte podrobnejšie pracovať. Ale mám rád scény, v ktorých ich môžem nechať v načrtnutom pôdoryse situácie, hľadať východiská a ich vlastný spôsob vyjadrenie situácie či emócie.“
O všetkých svojich filmoch hovoríte, že sú určené pre aktívnejšieho diváka. Čo to znamená?
„Nevnímam tak diváka. To, že sa viac vyhýbam konvencii ako ostatní tvorcovia, je vec svetonázoru. Diela, ktoré si väčšinou človek pamätá, sú práve tie, ktoré nabúrali jeho konvenciu vnímania audiovizuálneho diela.“
