Jozef Jankovič - grafika, Galéria SPP, Bratislava, kurátor Juraj Mojžiš, potrvá do 2. 11.; Jozef Jankovič - retrospektíva, Státní hrad Bítov, kurátorka Katarína Bajcurová, potrvá do 31. 10.
Zverokruh, Víťazný oblúk, Kráčajúca figúra, Ikarus, Počítač, moja dcéra a ja, Sedemkrát premena elipsy - tieto názvy diel Jozefa Jankoviča (1937) nepatria na bratislavskej výstave tentoraz jeho sochám, ale grafikám. „Grafickú tvorbu vnímam ako psychohygienu,“ hovorí jedna z kľúčových postáv slovenského sochárstva dvadsiateho storočia. V bratislavskej premiére je vystavených štyridsať litografií, serigrafií a ofsetov. V chronologickom priereze sú vystavené od štrukturálnej grafiky zo 60. rokov až po súčasné experimenty s počítačovou grafikou. Dopĺňa ich trojica komorných plastík z posledného obdobia.
Retrospektíva ponúka charakteristické diela pre dané obdobie a takmer tretina z nich nebola doteraz vystavená. Podľa slov kurátora ich spája experimentálny ráz - „vôľa prekročiť pociťované obmedzenia tradičných spôsobov vytvárania grafických tlačí“. Jozef Jankovič patrí k priekopníkom počítačovej grafiky na Slovensku. S experimentmi s ňou začal v 70. rokoch, v období, keď ho normalizačná moc vyradila z oficiálneho kultúrneho života.
„Nemožnosť vystavovať sochársku tvorbu ma prinútila hľadať náhradný program,“ hovorí Jankovič. „Preto som sa vrhol na grafiku, neskôr aj na šperky.“ Náhradný program bol vždy v takej kvalite, že aj cez toto médium sa Jankovič dostal na prestížne medzinárodné podujatia, akým je napríklad Ars Electronica v rakúskom Linzi. Autor pri nich vždy spolupracoval s programátorom, no nikdy v nich neprevážila prevaha technických možností počítača. Jankovič vždy udržal rovnováhu medzi tvorivou imagináciou, umeleckým posolstvom vecí a ich technickým spracovaním.
Celostný obraz Jozefa Jankoviča sa predstavuje v týchto dňoch na štátnom hrade Bítov na Morave. Exkluzívne miesto je už niekoľko rokov vyhradené pre expozície špičkových českých umelcov (Koblasa, Medek, Kolář). Jozef Jankovič je tam prvým slovenským umelcom. Jeho retrospektíva z rokov 1960 - 2003 je výberom toho najpodstatnejšieho, s čím prišiel do vývoja slovenského umenia. Je to púť umelca po vlastných príbehoch. Po príbehoch, na ktoré tlačí ťarcha súčasnosti. Ponúkajú istotu výtvarnej stálice, ale predsa znepokojujú. „Predovšetkým sú však príbehom o človeku,“ hovorí umelec a obidve výstavy to potvrdzujú.
ĽUDO PETRÁNSKYČesko-slovenská konfrontácia monochrómie
Markéta Hanzlíková-Váradiová, Vanesa Hardi, Martin Kolář, Robert Urbásek: Vec a znak, Slovenský inštitút v Prahe, kurátor Zbyněk Sedláček, potrvá do 16. 10.
Pomerne exkluzívna výstava, venovaná fenoménu monochrómie, predstavuje štyroch autorov narodených na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. „Pri výbere som zohľadňoval dve kritériá - zastúpenie výtvarníkov z Česka a Slovenska i podľa rodovej príslušnosti,“ hovorí kurátor Zbyněk Sedláček. Slovenskú časť predstavujú Robert Urbásek a Vanesa Hardi, českú Martin Kolář a Markéta Hanzlíková-Váradiová.
Monochrómia sa objavila po druhej svetovej vojne ako dôležitá téma, ktorá však u nás, vzhľadom na jej abstraktnú „príslušnosť“, sa na oficiálnych výstavách príliš neobjavovala. „V Čechách sa monochrómii venuje asi desať autorov, na Slovensku možno o niečo menej. V našom výtvarnom umení sa všeobecne kládol väčší dôraz na jeho literárne obsahy, prevládala tendencia príbehov a charakter ich akéhosi rozprávania,“ pokračuje Zbyněk Sedláček. „Tam, kde sa pracuje len s čistou formou, je potom potrebný aj istý stupeň náročnosti a vyspelosti diváka.“
Na súčasnej expozícii sú diela z posledných piatich rokov, vo dvoch miestnostiach je každý z autorov zastúpený približne siedmimi až desiatimi prácami, pravda, niektoré sa skladajú aj z pätnástich menších fragmentov. Výstava je prvou príležitosťou porovnať diela výtvarníkov z Česka a Slovenska, ktorí sa zaoberajú témou monochrómie v rámci novej vlny abstraktného umenia.
ALEXANDER BALOGH
