„Nepochopím, ako si ľudia dokážu šliapať po vlastnej histórii,“ hovorí učiteľ tamojšej základnej školy Igor Pargáč. Z rozprávania najstarších vie, že v obci žila pred vojnou silná židovská komunita, ktorá v zhode nažívala s kresťanskou väčšinou. Keď išla dedinou kresťanská procesia, ľudia si dávali sviečku do okna a zo solidarity tak urobili aj židia. Túto skutočnosť zdôrazňuje aj žiakom, keď preberá otázku náboženskej tolerancie. Učiteľ, režisér a scenárista ochotníckeho divadla sa rozhodol o spolužití kresťanov a židov nakrútiť film.
„Zachytil som stopy desiatich židovských rodín z obce. Potomkov niekoľkých z nich som už oslovil. Istý muž si pred objektívom spomenul, ako sa jeho rodina ukrývala pred deportáciami v Belinciach a ich úkryty koordinoval preseliansky kňaz. Hoci mal vtedy štyri roky, živo si pamätá na skrýše pod zemou, pod stohom slamy či v pivnici. Keď do domu, v ktorom rodina bývala, prišli Nemci, domáca pani si začala duchaplne vyberať z hlavy vši, čo ich odradilo prehľadávať pivnicu,“ hovorí Pargáč. Z dediny pochádzala aj žena, ktorá tajne porodila v Osvienčime. Krátko po oslobodení vyčerpaná aj s dieťaťom zomrela.
Keď Židom po vojne zobrali majetky, odišli. Jeden do Austrálie, druhý do Nitry či Novák. Mnohí u nás prežili za socializmu tvrdý život. No dodnes sa do Preselian vracajú, oprašujú staré vzťahy s rovesníkmi v klube dôchodcov. Na Slovensko má prísť aj rodák z Austrálie, s ktorým bude Pargáč nakrúcať. Austrálčan vraj v televízii zachytil dokumentárny film, v ktorom sa ako dieťa v koncentráku spoznal.
„Vnútorne ma obohatilo, keď som otváral dejiny malej dediny. Najcitlivejšie témy sprevádzali emócie ľudí. Ich dôveru som si musel získať.“ Pôvodne chcel nakrútiť film o úsmevných príhodách spolunažívania príslušníkov dvoch náboženstiev. Často vyplývali z toho, že kresťania nerozumeli židovským zvyklostiam. Prečo varia kóšer, alebo prečo truhla nemôže byť vyrobená za pomoci klinca. No nemohol sa vyhnúť ani koncu židovskej obce v Preseľanoch. Film by mal slúžiť ako učebná pomôcka a ako dokument pre obec. „S obcou chceme upraviť cintorín a postaviť pomník pre rodiny, ktoré museli násilne opustiť túto obec.“
Jom Kippur – najväčší sviatok židovského kalendára
Najväčší sviatok židovského kalendára Jom Kippur, Deň zmierenia, pripadá na 10. deň siedmeho mesiaca Tišri, čo zodpovedá 6. októbru.
Sláviť sa však začal už včera večer. Nadväzuje na židovský Nový rok, ktorý Židia slávili 27. septembra. Obidva sviatky sú označované ako dni pokánia.
Na Jom Kippur sa vzťahuje Tórou predpísaný úplný 24-hodinový pôst, keď veriaci nesmie jesť ani piť. Cieľom prísneho pôstu je prehĺbenie pokánia. Podľa tradície na Jom Kipur Hospodin poskytuje odpustenie niektorých hriechov z minulosti. Nejde však o automatické odpúšťanie, predpokladom je hlboké duševné očistenie a pokánie. Odpustenie na základe duševného a telesného pokánia sa týka len hriechov voči Hospodinovi, nie hriechov voči svojim blížnym. Na zmierenie medzi ľuďmi treba odpustenie človeka, ktorému bolo ublížené. Veriaci v tento sviatok navštevujú synagógy. (tasr)
