Je taká iná. Má staré ruky, bezfarebnú tvár. Cudzí nos. Tvár jej ovláda zlostný pohľad. Pohľad, ktorý všetko vie a umlčí každého, kto vie o živote menej než ona. Je to arogantný pohľad, šialený. Hlas prichádza z tmy. A ten krok. Už netancuje, pohybuje sa ako po ostrí noža. Vták, čo nalietava proti mrežiam klietky všednosti. Dennodenne, proti všetkým. Je rozbitá, doráňaná svetom, hrdá, zúrivá a krásna.
Z Nicole Kidman, prinajmenšom takej, ako sme ju zatiaľ poznali, toho veľa nezostalo. A to nielen pre prirobený nos, čo jej každé ráno pred nakrúcaním museli lepiť. Až s hrozivou presnosťou a vášňou sa prevtelila do fyzicky už veľmi krehkej Virginie Woolf, nechala sa ňou prevalcovať. Tejto moci, tejto zúrivosti, tomu precíznemu prieskumu citových priepastí, sa takmer ani nedá uniknúť. Sú motorom filmu, skonštruovaného ako najkomplikovanejšie švajčiarske hodinky. Majstrovské dielo filmového inžinierstva – snímka vyrobená z literatúry ako máloktorá iná.
Hodiny bol pracovný názov románu Virgine Woolf Pani Dalloway a názov románu Michaela Cunninghama, korunovaného roku 1999 Pulitzerovou cenou. Hodiny je titul filmu Stephena Daldryho, ktorý si urobil meno tanečným filmom Billy Elliot. Hodiny sú o živote troch žien, ako sa odrážajú v jednom dni. Tri príbehy, ktoré režisér nechá bežať vedľa seba, komponuje ich a spája rýchlymi nečakanými obrazovými spojkami. Urobí z tých troch príbehov jediný. O trápení, ktoré sa rozprestiera na tri dni v živote každej z troch žien, každej inak uväznenej vo svojom živote. Sú to tri dni, ktoré rozhodujú o živote, láske a smrti.
1923. Spisovateľka Virginia Woolf (Nicole Kidman) žije s manželom uprostred vidieckej idyly v rodinnom sídle v Richmonde neďaleko Londýna. On ju chráni pred ňou samou. Ona je zúfalá, hľadá svoj život a vetu, ktorou odstráni tvorivý blok. „Mrs. Dalloway vyhlásila, že kvetiny kúpi sama,“ sú prvé slová novej knihy. Niekedy neskôr tiež napíše: Život je väzenie. O osemnásť rokov neskôr spácha samovraždu.
1951. Žena a matka v domácnosti Laura Brown (Julianne Moore) žije v tichu amerického predmestia L. A. – sterilne vyumývanej vilke. Chystá sa manželovi upiecť narodeninovú tortu. Domček je truhla, manželstvo je mŕtve. Laura je tehotná. Číta Pani Dalloway – život je väzenie. Je zúfalá, hľadá svoj život, plánuje samovraždu. Rozhodne sa pre život.
2001. Vydavateľka Clarissa Vaughan (Meryl Streep) žije v New Yorku s milenkou. Stará sa o Richarda, veľkú letnú lásku svojho života. Richard je básnik a Clarissu s láskou volá „pani Dalloway“, nielen preto, že majú také isté krstné mená. Práve dostal významnú literárnu cenu za zbierku, ktorú takmer nikto nečítal a už vôbec nikto jej nerozumel. On má AIDS. Ona plánuje pre neho párty, ide kupovať kvety. Je rovnako zúfalá, rovnako uväznená ako pani Dalloway a pani Woolf a pani Brown.
Taký je život, človek ho predsa žije pre druhých, šťastie, to je nakoniec len okamih. A človek ho napokon môže prežiť, len ak mu neuhýba. A keď zomrie, zomrie, aby ostatným pripomenul, že žijú. Treba ešte viac zrniek múdrosti z kuchynskej filozofie? Ani nie. Nakoniec, ide o film, nie o literatúru. Tri hrdinky stoja na tom istom ostrí noža. Hrajú na tom istom ostrí noža – Nicole Kidman, Julianne Moore a Meryl Streep. Hrajú, akoby to bol ich život. Sústredene, minimalisticky, každú sekundu tesne pred výbuchom. Ešte aj tie kuchynské dialógy, čo režisér nanešťastie prevzal od spisovateľa, prednášajú, ako by to boli výroky Konfucia.
Stephen Daldry nás núti žasnúť nad tým, ako spája ich tri línie. Meryl Streep v automatickom rannom pohybe vezme do ruky prameň vlasov za chrbtom a Meryl Streep si ich skrúti na drdol. Jednoducho, namiesto nej zrazu stojí pred zrkadlom niekto iný. Sem-tam je to šok: ako príbeh preskakuje časové roviny, bez vysvetľovania, obyčajnými optickými prostriedkami, ako tri konce zapadajú do seba. Povrázky deja sa splietajú, zjavujú ako predtucha. Ako pokračovanie, napĺňanie, komentár.
