i Lístky sa vypredávali hlavne na tri veľké hviezdy, ktoré mohli usporiadatelia doviezť vďaka novému generálnemu sponzorovi. Našťastie, nie všetky firmy vrážajú peniaze len do športu.
Mezzoforte, Bailey a Truffaz
Islandská skupina Mezzoforte bola headlinerom prvého večera. Kto má rád jazzfunk 80. rokov, toho vystúpenie potešilo. Nič nové sa v ich hudbe neobjavilo, klasické skladby sú stále najlepšie a tvoria základ vystúpenia. V podstate je tento štýl už „retro“, ale páni hrajú stále skvele a vedia to roztočiť. Hviezdili hlavne saxofonista a basgitarista.
Vyvrcholením soboty bolo vystúpenie basgitaristu Victora Baileyho a jeho skupiny, v ktorej hral legendárny saxofonista a basklarinetista Bennie Maupin (hral už na slávnom albume Milesa Davisa Bitches Brew). S rezervovaným správaním na pódiu kontrastovala dravá a virtuózna hudba plná rôznorodých nálad. Nádherne zohraná kapela vysielala mohutné vlny energie, ale aj krehké vibrácie. Bailey doviedol publikum do úžasu skladbou legendárneho Jaca Pastoriusa Continuum, ktorú otextoval a zaspieval spolu s basgitarou vrátane pôvodne improvizovaného sóla! Úplne neuveriteľná bola aj verzia „weatherreportovskej“ skladby Birdland. Tú Bailey zahral sám na basgitare technikou hammeringu (takto hrá gitarista Stanley Jordan), takže to znelo ako niekoľko nástrojov naraz.
Kvartet francúzskeho trubkára Erika Truffaza bol veľkým lákadlom aj pre mladších, ktorým málo hovoria tradície, ale „namotali“ sa na módnu fúziu jazzu a elektroniky, ktorú voláme nu jazz. Truffaz je výrazne inšpirovaný Milesom Davisom. So svojou kapelou pomocou rôznych elektronických efektov v reálnom čase upravujú zvuky vlastných nástrojov trúbky, elektrického klavíra, basgitary a bicích. Hrajú hudbu postavenú na veľmi muzikálnom rozohrávaní emócií a evolúcii: putujú od rockových či hard funkových riffov až po krehké impresionistické nálady. Truffaz a jeho band občas upokojili, ale nenudili.
Marcus Miller
Celý festival uzavrela druhá basgitaristická megastar. Po troch náročných večeroch býva publikum už riadne unavené, ale Marcus Miller bol spoľahlivý životabudič. Miláčik Milesa Davisa, jeden z najprestížnejších štúdiových hudobníkov, aranžérov, producentov, multiinštrumentalista, od ktorého sa očakával maximálny zážitok, nesklamal. Vystúpenie bolo precízne vygradované od predvádzačiek a introvertných nálad cez postupné zahusťovanie napätia až po finále v podobe Hendrixovho Purple Haze. Ukazovalo celý maestrov potenciál a schopnosti tímu absolútne neuveriteľných hudobníkov, spomedzi ktorých asi najviac zapôsobil sternovský gitarista Dean Brown.
Prekvapenia a sklamania
Program bol pestrý a, ako každý rok, zažili sme prekvapenia aj sklamania. Pre mňa boli príjemným prekvapením maďarskí Jazzpression. Hoci uvádzali, že hrajú európsky jazz s klavírom, kontrabasom, bicími a saxofónom, basista doniesol bezpražcovku, klávesista syntetizátor a výsledkom bolo príjemne pulzujúce neofusion. Úplne skvelá bola skupina venezuelského perkusionistu Piba Marqueza. Žiaden latinskoamerický jazz zo skanzenu, ale moderné, svieže skladby, v ktorých sa dravosť a virtuozita spájala so sofistikovanosťou aranžmánov.
Na druhej strane, trochu mdlý dojem zanechal britský saxofonista Soweto Kinch, považovaný za jeden z najžiarivejších jazzových objavov. Hovorilo sa o kombinácii jazzu ahip-hopu, využívaní elektroniky a o tom, že Soweto aj rapuje. Počuli sme akustickú skupinu (s elektrickým klavírom), ktorá síce hrala vkusne, ale trochu bezpohlavne, oscilujúc medzi straightahead jazzom a nepríliš našliapanými groovami s rapom. A elektronika žiadna. Na druhej strane, počul som aj názor „prečo taký pekný jazz kazili tým rapovaním“.
Ako to býva, keď je niekto geniálny sideman, nemusí byť až taký zaujímavý líder. Mino Cinelu vo svojej hudbe akoby hľadal, či chce hrať pop, pesničky, jazz alebo latinu a ja som celkom nepochopil, o čo mu ide. Jeho fúzia skrátka nemala tvár a originalitu. Navyše to trochu prepálil neustálym „hecovaním“ publika.
Spoločná práca
Bolo by faux pas nespomenúť ostatných účinkujúcich, ktorí významne prispeli k vynikajúcej atmosfére. Rakúskych bratov Muthspielovcov, spájajúcich starú hudbu, jazz a elektroniku, Petra Lipu so svojím „all stars“ bandom, ktorý predviedol úpravy beatlesoviek z posledného albumu. Jediným predstaviteľom konzervatívnejšie poňatého jazzu bolo výborné vystúpenie kvarteta Miloslava Suchomela, ktoré si budete môcť kúpiť aj na CD, súčasťou podpory nového generálneho sponzora je totiž aj nahrávanie slovenských kapiel na BJD a ich vydávanie. Komorný jazz zasa zastupovalo nórske duo – speváčka Karin Krog a gitarista Jacob Young.
Usporiadatelia záslužne chytili trend spojenia jazzu a DJingu a v piatok a sobotu hrali na druhom pódiu najznámejší slovenskí nujazzoví DJi Kinet, Bebe a DeeM s Ľuborom Priehradníkom na trúbke. Okrem nich sa tu predstavili aj fusionové skupiny Aftertee a J. F. R..
Ďalšie „džezáky“ sú teda za nami. Vydarili sa. Zážitky sú silnejšie ako pondelňajšia únava. Zrátané a podčiarknuté: Vystúpenia Baileyho a Millera boli nielen vrcholmi tohto ročníka, ale aj jazzových dní vôbec.
