FOTO - MOVIEWEB
Prvá reakcia je odmietnutie. Zhnusenie, útek. Keď film minulý rok premietli v Cannes, ani len polovica tých ostrieľaných kritikov ho nedopozerala do konca. Šéfovia festivalu priznali, že si zakrývali oči rukou. Čo už môže byť lepšia reklama na filmový škandál roka?
Druhým impulzom sú otázky sebe samým. Čo nás to tak veľmi provokuje? A ako sa stalo, že muži v tomto filme skončia horšie než ženy? Deväťminútové znásilňovanie Moniky Bellucciovej - videli sme už niekedy niečo také v takejto brutálnej podobe? Alebo roztĺkanie lebky na kašu minimaxom? Existuje hranica znesiteľného, ktorú ešte žiadny film neprekročil?
Tretie zistenie je v tom, že tu očividne má ísť o umenie. Nápis „umenie“ vidieť tomuto filmu na celom jeho surovom tele. „Čas všetko zničí,“ hovorí na začiatku starý muž, a tú významami obťažkanú vetu si ešte raz vypočujeme na záver. Ale režisér pritom chronologickú logiku času neuznáva: začína koncom a potom sa pomaly rozhýbe smerom k začiatku, v dvoch dejových blokoch, nakrútených bez strihu.
Sám príbeh sa začína na párty - pozitívnym tehotenským testom. Žena odíde z párty osamote, pretože muž je odrazu mimo, v podchode pre chodcov ju znásilnia, muž s priateľom hľadajú páchateľa, zabijú nesprávneho a tvrdnú v cele. Toto Noé nakrútil - začal v cele a skončil pri tehotenskom teste.
Kino je médium s mimoriadnou výsadou: dokáže zakonzervovať, zachytiť, zrýchliť, vrátiť späť.
Prvú polhodinu tápeme v tme, v druhej porozumieme a v tretej sa vydýchame. Nevznikne tu žiadny súcit s postavami, lebo keď ho najväčšmi potrebovali, boli sme si ešte cudzí. Odpadne napätie, keďže to najdramatickejšie sa odohrá hneď na začiatku.
Sú tieto postavy prototypmi mužského ničivého pudu a snahy o dominanciu? Nie, na to Gaspar Noé do svojich postáv investuje primálo. Iste, pozrel si film Zúriaci býk, ktorého postava rozmláti tvár chlapíkovi, čo mu pokukoval po dievčati, aj Klub bitkárov, v ktorom Jaredovi Letosovi tvár zdemolujú už len preto, že ju má príliš peknú. Ale to boli Scorsese a Fincher. Noé je čosi iné.
Uňho sa kamera opitá tacká dokola, takže sa aj vám začne krútiť hlava, kým uši vám týra soundtrack. Násilie, páchané na tele Moniky Bellucciovej, zasahuje aj divákovo telo, čiastočne, toľko, čo je dnes v moci filmu. Kým do sedadiel v kinách raz nezavedú elektrický prúd a nebudú z nich vystreľovať elektrošoky. Nepriznanou agendou filmu Irreversible, koniec koncov, nie je ani zábava, ani poznanie, ale trest.
Mainstreamový filmový žáner, ktorý už sto rokov posúva hranice zobraziteľného stále ďalej a ďalej, tým asi narazil na hranice svojich možností. Nenadarmo nakrúca Noé obe drastické scény pomocou tých najextrémnejších výrazových prostriedkov, aké len film má: znásilnenie úplne staticky, vražednú odplatu zas v mliaždiacom chumli cez ručnú kameru.
Tento druh filmu nemá pre seba zdôvodnenie ani ospravedlnenie. Strunu napli viac, než mohla zniesť. Praskla, a celá tá energia sa v spätnom údere zvalí na diváka.
Zvrátený (Irreversible) o Francúzsko 2002 o 95 minút o Scenár a réžia: Gaspar Noé o Hrajú: Monica Bellucciová, Vincent Cassel, Albert Dupontel
Autor: ANDREA PUKOVÁ, Viedeň
