Dnes večer sa v Martine skončí Scénická žatva 2003. Je to divadelný festival, ktorému niet páru. Má osemdesiatjeden rokov, je najstarším festivalom divadla obrodeneckého typu na svete. Je to festival, ktorý už toľkokrát vstal z hrobu, že ho niektorí považujú za nesmrteľný. Má svojho organizátora a garanta, už niekoľko rokov: Národné osvetové centrum v Bratislave.
Scénická žatva, festival susedského, spolkového, študentského, ľudového, teda obrodeneckého divadla, je zažitá a obľúbená forma spoločenského rozmeru prezentácie živej kultúry na Slovensku. Celoštátna prehliadka domácej, pôvodnej, autentickej, nadšenej, životaschopnej divadelnej práce postavenej na dlhoročnej neprerušenej tradícii je to, čo nám dáva farbu, vôňu a chuť. Dôkazov je niekoľko.
Slovenské národné divadlo sa stalo slovenským až po akceptovaní ochotníckej podstaty svojich tvorcov. Model repertoárového meštianskeho divadla, importovaný k nám plošne až po roku 1945, stále naráža na vidieku na nikdy sa nekončiace existenčné problémy. Ochotnícke či amatérske divadlo na Slovensku nikdy vedome neznižovalo náročnosť divadelných kritérií uplatňovaných pri hodnotení dôkazov svojej existencie.
Zamestnancami väčšiny repertoárových divadiel a k nim prisatými úradníkmi umelo pestovaná deliaca čiara medzi „profesionálnym“ a ostatným divadelným životom na Slovensku dramatickým aktivitám na Slovensku dramaticky škodí.
Tento festival má dnes pred sebou len dve možnosti. Ak divadelníci samotní a príslušní štátni úradníci nepochopia, že Národné osvetové centrum a štát sú len správcami a majú veci slúžiť, zo Scénickej žatvy sa stane prostonárodný zlet utáraných tetušiek a bezduchých kormoránov. Alebo to pochopia: a Scénická žatva sa konečne bude môcť stať suverénnym a čitateľným festivalom aktuálneho divadla na Slovensku. Dramaturgiu, kritériá postupu a podobu Scénickej žatvy treba zveriť do rúk odborníkov. Manažérov, dramaturgov, divadelníkov. A potom sa ticho v kúte tešiť z definitívy.
Osemdesiatjeden rokov je vek, keď je už neslušné vyhovárať sa na detské choroby. Problém festivalu je generačný. Mladí tušia, čo chcú, ale nevládzu to pomenovať tak, aby ich tí zaslúžilí počúvali. Sú neslušne ústupčiví. Kto to nechce vidieť, môže potom chodiť roniť slzy stareckej senility.
SILVESTER LAVRÍK, Martin
