Jamie Lee Curtisová a Lindsay Lohanová. FOTO – DPA
Pozriete sa do zrkadla a nespoznáte sa. Som to ešte ja, keď sa mi zmenilo telo?
Filmy milujú takéto premeny, lebo sa prefíkane pohrávajú s konvenciami zobrazovania: divák čaká, že telo, ktoré vidí na plátne, sa bude k postave hodiť. Keď sa identita rozchádza s telom, napríklad, keď vo vyslovene ženských tvaroch väzí muž, alebo keď ženská duša okupuje mužské telo, tak to divákovi pripadá smiešne. Tento efekt už využilo plno hollywoodskych filmov, z nich slovenské obrazovky naposledy ponúkli školáka v tele Toma Hanksa vo filme Veľký, z roku 1988.
V Strelenom piatku, novej filmovej verzii už trochu zostarnutej knihy pre mládež, ktorá je práve v slovenských kinách, sa udejú hneď dve premeny. Matka - štyridsiatnička a jej dcéra - tínedžerka nevedia prestať bojovať, sú v trvalom ‚klinči‘. Až kým im stará múdra Číňanka nenariadi ako terapiu, že sa majú na nejaký čas jedna do druhej navzájom prevteliť a chvíľku žiť v koži tej druhej.
Na druhé ráno sa matka (Jamie Lee Curtisová) a dcéra (Lindsay Lohan) zobudia, pozrú sa do zrkadla a zrevú. Keď zistia, čo sa stalo, rozhodnú sa, že budú robiť všetko tak, aby si to nikto nevšimol. Matka ide v dcérinom tele do školy, dcéra v matkinom prijíma pacientov na psychoterapeutických sedeniach.
Samozrejme, nemôže to dobre dopadnúť. Navonok sa síce nijako nezmenili, ale obliekajú, pohybujú a správajú sa inak. A nič netušiace okolie sa nestačí čudovať, prečo inokedy taká ufrflaná dcéra odrazu začne rečniť o zodpovednosti ako z knihy. Medzitým z úst inak zdržanlivej matky z ničoho nič začne lietať brutálny raperský žargón.
Jamie Lee Curtisová krásne predvádza, ako v tele štyridsiatničky zavládne duch dospievajúcej. Kníše sa, vláči, hojdá rukami, keď má sedieť, vrtí sa a otrávene prevracia oči. Takmer zabudnete, že sa nedívate na skutočnú pätnástku.
To len takmer. Lebo aj púhy fyzický vzhľad o nás hovorí dosť veľa, aj napriek všetkým pokusom všetkými možnými prostriedkami herectva človeka ho zatlačiť. Stále sa len dívame na telo Jamie Lee Curtisovej a bavíme sa práve vďaka tomu, ako sa k svojej majiteľke toto telo nehodí. Aj telá rozprávajú príbehy o tom, kým sme, o pohlaví, veku a životnom štýle - v inej koži by sme boli iní ľudia.
