Robert Doisneau: Le Baiser de l‘Hôtel de Ville - Bozk pred radnicou.
V Bratislave sa dnes začne Mesiac fotografie. Hviezdami budú Duane Michals, Ryszard Horowitz a Robert DoisneauMožno žiadna fotografia na svete nie je taká populárna ako Bozk pred radnicou Le Baiser de l‘ Hôtel de Ville. Moment letmého objatia sa stal logom Paríža. Podľa neoficiálnej štatistiky sa z neho predali tri milióny výtlačkov. Plagátov s bozkom sa predalo asi milión.
Jeho motív zdobí vankúše, vreckovky, nástenné a stolové kalendáre, leporelá, puzzle. Býva na každej retrospektíve Roberta Doisneaua (1912-1994). V Paríži na nejakú obdobu Bozku narazíte na každom rohu. Čo na nej všetci vidia?
V strede obrázku ide rušnou ulicou mladý pár. Nápadné na ňom nie je nič. Obaja sú upravení primerane ulici, nanajvýš jeho svetlý šál, ľahko zastrčený do výstrihu dvojradového obleku, priniesol trošku bohémskej atmosféry na seriózny pravý breh Seiny. On má pravú ruku položenú na jej ramenách. Spontánne si ju pritiahne k sebe a pobozká na ústa. Je to ako scéna z filmu.
Bozk je datovaný marcom 1950, jedným z neurčito zimných dní - nie je ani zima, ani teplo, a už vôbec nesvieti slnko, ale deň je ponorený do rozptýleného parížskeho svetla. Svetla pre ľúbostné šťastie. Je to kľúč k úspechu Bozku? „Má to niečo spoločné s bledosivou strechou, čo nebo na začiatku dňa rozprestiera nad mestom,“ povedal Doisneau. On sám nemal k tej fotografii nijaký vzťah. „Je povrchná, ľahko sa predáva, hlúpa fotografia.“
Dostával však nadšené listy od ľudí, ktorí sa na fotografii spoznali. Roku 1988 sa mu ozvali dvaja mladí ľudia z Ivry pri Paríži a chceli peniaze z predaja. Robert Doisneau priznal, že fotografia je inscenovaná s najatými modelmi. Fotografia vznikla na zákazku časopisu Life. V blízkosti Cours Simon, známej hereckej školy, objavil v kaviarni krásne dievča. „Povedala áno, a doviedla svojho priateľa.“ Ktoré jeho fotografie sú ešte takto inscenované? „Všetci moji zaľúbenci z päťdesiatych rokov,“ povedal Doisneau.
Tak, ako to urobil s Bozkom, vždy dlho sledoval situáciu, ktorú potom zachytil. „Bol som ten, čo tú peknú, dokonca rebelskú stránku vecí prenechával len na intuíciu,“ napísal vo svojich spomienkach. Jeho fotografie rozprávajú poetické a humorné historky. Po šesť desaťročí bol trpezlivým rybárom v tichých vodách. „Bol som permanentne zamestnaný nepretržitým divadlom, ktoré mi pripravovali moji súčasníci, a ja som sa im zaň odmieňal skoro akoby mimochodom urobenými snímkami.“
Pracoval ako podnikový fotograf u Renaulta, ale keďže chodil neskoro do práce, vyhodili ho. Ocitol sa na ulici - a začal ju fotografovať. Paríž mladých, Paríž dôchodcov a príležitostných robotníkov, tulákov a drožkárov, ľahkých žien, detí a domovníkov. Dennodenne zachytával bežné gestá obyčajných ľudí v bežných situáciách. „Sú dni, keď je skutočným šťastím len fakt, že človek vidí. Človek sa cíti taký bohatý, že dostane chuť cítiť to s ostatnými.“
Mal talent sprostredkovať to zvláštne, prchavé, ale pritom hlboké sprisahanectvo fotografa a jeho motívu. Fascinovali ho bežné, jednoduché prostredia. Tvoril svoju verziu realizmu, ktorý v jeho dobe veľmi ovplyvnil literatúru aj kinematografiu, nie náhodou bol jeho blízkym priateľom spisovateľ Jacques Prévert.
Robert Doisneau sa dočkal slávy niekedy v sedemdesiatych rokoch. Tržnice už boli zbúrané, a s nimi zomrela časť starého Paríža, jeho bezstarostná povojnová éra. Pre Francúzov sa stal fotografom storočia. Na jeho fotografiách zostal Paríž takým, aký ho majú najradšej.
ANDREA PUKOVÁ
