FOTO – ŠD
a 25. 10. v Štátnom divadle v Košiciach
Do malej dedinky uprostred ničoho príde nudiaci a hľadajúci sa intelektuál z hlavného mesta. Rozvíri pokojnú hladinu vínka v pohároch, ale predovšetkým rozbúši srdce krčmárovej dcéry. A potom odíde. To je vulgarizovane povedané celá Portugália. Text, ktorý obratý o živé mäso herectva bez autentického kontextu vyzerá naivne ako rybia kostrička, som videla v pôvodnej verzii budapeštianskeho Divadla Józsefa Katonu fungovať tak, že človek len ťažko pregĺgal nad smutným osudom na vidieku zahrabanej Stužky.
Ibaže to nesmie mať Stužka na sebe ružové šatočky servírky a stužku väčšiu ako hlava, nesmie sa pýriť a vykrúcať nohu, akoby mala dvanásť a nesmie hrať celkom hlúpu. Ani druhá alternácia (Soňa Petrillová), ktorú som mala možnosť vidieť, by nemala ísť pod istú latku.
A krčmár-vdovec (Jozef Úradník) zas nesmie mať na sebe celý čas nepoškvrnenú bielu košeľu. A celé sa to nesmie odohrávať na veselých farebných stoličkách ako z Ikey na pozadí umelých slnečníc a horizontu s hviezdičkami a mesiacom. Repliky o špinavosti krčmy, do ktorej sa hlavný hrdina dostal, sú potom bezpredmetné. Podobne ako príchod manželky-podnikateľky (Adriana Krúpová) z Bratislavy – len zriedka sa podarí podobne trápna scéna.
Smutné je to, že košický súbor na tento text v podstate mal, len sa režisér Dušan Bajin nesmel zľaknúť autenticity a neurobiť z Portugálie maľovanú melodrámu prekladanú násilne grotesknými výstupmi – akože pre všetkých. Výkony Michala Soltésza, Dany Košickej, Mariána Prevendarčíka, Stanislava Pitoňáka, ale i ďalších totiž v inom kontexte mohli fungovať aj veľmi dobre. Nešťastné sa mi zdalo aj presunutie deja na Slovensko, ale bez bližších nárečových či krajových špecifikácií.
Pokus zabaviť veľkú sálu inteligentným a zo súčasnosti čerpajúcim humorom v Košiciach zostal pri dobrých úmysloch – asi tak ako cesta hlavného hrdinu do Portugalska.
