Festival Wilsonic: Sú jeho organizátori tichými stúpencami umenia absurdity?

... a nastala najabsurdnejšia scéna akú som kedy zažila s ochrankármi a usporiadateľmi na hudobných festivaloch, a to som už zažila všelijaké srandy.

   Na festival progresívnej hudby Willsonic som sa tešila už dlho pred piatkovým večerom. Bol to už tretí ročník a mne sa podarilo prísť po prvýkrát. Myslela som že začína o siedmej, tak som sa do bratislavského PKO ponáhlala o ôsmej taxíkom, aby mi náhodou neušlo niečo dobré z hudobných produkcií.

   Akcia začala celkom príjemne – hneď po vystúpení z auta mi sponzorské PR postavičky – chodiace kávomaty – namiešali sladkú nesku. Pri vstupe mi menia lístok za svietivú pásku na zápästie, normálna prax na festivalových podujatiach, zabezpečujúca voľný pohyb návštevníkov. Ochranka si plní svoje povinnosti dôsledne - roztiahnuť ruky, pííp, pííp…. ďakujeme, nech sa páči… Hala PKO pôsobí na svoje možnosti uspokojivo esteticky, tlmené osvetlenie, nad hlavami pásy bielej látky, bar a posedenie pred malým pódiom. Nechápem že je tu tak málo ľudí. No čo, odkladám si veci do zatial prázdnej šatne a vyberám sa do priestoru. Hneď mi je všetko jasné; až teraz som natrafila na plagát s časovým rozpisom vystúpení. To, čo ma skutočne zaujíma, má začiatky od polnoci do piatej rána! Kľudne si pozriem aj program predtým, keby tu práve nehral ten úmorný downbeat a ďalší koncert nezačinal až o viac než hodinu a keby som tu už mala aspoň nejakých známych a keby som sa tu jednoducho nenudila. Idem ešte na kus reči za priateľmi do mesta, aj tak ma čakajú, potom sa sem vrátim. Bunda zo šatne, zababuším sa a: nastala najabsurdnejšia scéna akú som kedy zažila s ochrankármi a usporiadateľmi na hudobných festivaloch, a to som už zažila všelijaké srandy.. Vraj keď výjdem von z haly PKO, tak sa môžem vrátiť až po jednej hodine rannej! Normálne ma ani za svet nechceli pustit von! Keď chce niekto zo zafajčených priestorov na vzduch, má sa ísť vyvetrať pred búdky s chemickým WC, to je jediný priestor, kde sa dá byť počas podujatia do jednej na „vzduchu“. Vraj nie som oprávnená opustiť priestor na krátku dobu, lebo to môžu len tí, čo majú na ruke VIP pásku. To už je čo?! Na čo mi tú pásku „normálneho“ návštevníka potom vôbec lepili na ruku? Čo ja som nejaký nesvojprávny tvor, ktorého sa tu rozhodli držať ako v klietke? Vraj takéto sú pokyny usporiadateľa, aby sa mu diváci z akcie nerozpŕchlii a je to napísané na vchodových dverách. Áno, moja chyba, nevšimla som si, že ma o tom vopred informovali… Ja som si vždy myslela, že práve túto akciu organizujú mladí inteligentní ľudia. Alebo tu išlo o nejakú hru či skryté významy? Alebo už kto tu nemá súdnosť pohromade? Akoby organizátori nevedeli, že takéto reštrikcie sa zásadne obracajú voči ich pôvodcom… “Šak tam je bar, dajte si pivečko, čapujú…“, hovorí mi ochrankár, ktorý mi už len tým, že je, ešte viac otravuje náladu. To sa mám postaviť sama k baru a piť? A okrem toho ma čapované pivo vôbec netrápi. No ale čo je najhoršie, žiadna iná alternatíva ako bar proste nie je. Išla som si dať obrátený strik, úplne na nervy. Pri sponzorskom bare mi marketingovými frázami nadopovaný barman núkal len koktaily po stodesať korún. Tam víno nemali. Ani v halovom “kamennom” bare, tam predávaIi zas len nealko. V ostatných dvoch baroch víno mali, ale nerobili strik, lebo minerálka sa predáva len v pollitrových PVC flašiach. Dobreeeee!!! Tak mi dajte deci vína a jednu minerálku! Nech sa potom otravujem s nosením umelohmotnej flaše po festivale. No a na to dievča za barom: “bohužial predávame minimálne dva deci vína.”

   Ešte raz mi bude na nejakej kultúrnej akcii niekto tlačiť takéto primitívne ranokapitalistické móresy, sprosto ma obmedzovať a takto potupovať, to radšej na akcie chodiť nebudem a pojdem pekne s kamarátmi do krčmy, kde si dám deci a aj poldeci a kludne aj dvoječku! A na Willsonic sa už nabudúce ponáhľať teda vôbec nebudem. A ešte koment k tomu hlavnému – hudobnej produkcii: Po počiatočnom malátnom ambiente, trochu povzbudivejších performanciách slovenských hudobníkov a oklieštenom vystúpení bratislavských Barflies nasledovala v podstate dobrá hausovačka na obidvoch scénach v podaní renomovaných zahraničných DJ’s. Headlinerov Funkstorung som sa nedočkala, tak neviem.

   Keď som sa na druhý deň z tohto nepríjemného zážitku, ktorý vo mne doznieval celý víkend, vyrozprávavala kamarátovi, tak mi na to povedal: „ Však to je dobré že nie je vždy všetko tak ako má byť, to by bola nuda.“ Ešte že sa na kultúre v Bratislave nenudíme…

Lubomira Petrova

Festival Wilsonic: Sú jeho organizátori tichými stúpencami umenia absurdity?

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

Ultra Last Minute

Blogy SME

Festival Wilsonic: Sú jeho organizátori tichými stúpencami umenia absurdity?

Hlavné správy zo Sme.sk

Neprehliadnite tiež

Už ste čítali?