Ryszard Horowitz (1939) je priekopníkom využívania počítača vo fotografii. Jeho meno nemôže obísť žiadna z encyklopédií svetovej fotografie. Odborníci hovoria o surrealistických víziách, ale Ryszard Horowitz oponuje, že interpretuje len to, čo vidí a s čím sa stretáva.
Kolekcia jeho štyridsiatich fotografií prichádza dnes na Slovensko. V Poľskom inštitúte v Bratislave na Námestí SNP bude dnes o 16.00 h vernisáž jeho tvorby za posledných tridsať rokov, ktorá má byť jednou z udalostí Mesiaca fotografie.
S vylúčením sna
Niektorí hľadajú v jeho prácach biografické inšpirácie, ale fotograf to zväčša odmieta. Ako dieťa prežil peklo tábora v Auschwitzi a jeho rodičov zachránil Schindlerov zoznam. „Určite to je uložené niekde v podvedomí, ale žije to vo mne len z rozprávania,“ hovorí Horowitz, ktorý po štúdiách dejín umenia v Krakove žije od roku 1959 v Spojených štátoch.
Fotograf si rád robí škice perom alebo ceruzkou na papier, neskôr ich prenáša do počítača. Je perfekcionista, ktorý má rád poriadok na obraze. Jeho svet je akoby na pomedzí sna a reality, ale Horowitz tvrdí, že svoje sny si príliš nepamätá.
„Najväčšou inšpiráciou je život. To, čo čítam, na čo chodím do kina, čo vidím v galériách. Milujem renesanciu, barok a umenie dvadsiateho storočia. Nedávno som v New Yorku videl skvelú výstavu Matisse-Picasso. Dvaja giganti, ktorí si pomáhali, ale aj bojovali o prestíž. Hneď som si z výstavy musel urobiť záznamy.“
Čo je umenie?
Nezaznamenáva len skutočnosť, v digitálnej technike ho zaujíma vytvorenie ilúzie reálneho sveta. Páči sa mu, keď sa diváci pri pohľade na jeho fotografie pýtajú – kde to ten umelec videl? Tieto fotografie využíva Horowitz aj v reklamnej oblasti, v ktorej sa stal jedným z najoceňovanejších autorov. S hrdosťou vyhlasuje, že patrí k tým, ktorému sa podarilo spojiť vlastné predstavy s požiadavkami reklamného trhu.
„Predstavujem vlastné prototypy, ktoré sú neskôr do istej miery menené a interpretované na použitie v médiách.“
Odmieta predsudky z reklamnej fotografie. Delenie na reklamu a voľnú tvorbu považuje za schizofrenické. „Často sa stáva, že umelecká fotografia je využívaná v reklame. Dá sa jej patričný titul a hneď môže byť použitá na reklamnú kampaň. A naopak. Vo svete je plno uznávaných fotografov, ktorí predtým pracovali v reklame a ich fotografie teraz visia v prestížnych múzeách.“
Inými slovami, každý z nás si môže povedať, či daná vec je pre neho umenie. Nezáleží na objednávke. „Dôležitý je obsah, kontext a potom robím fotografiu,“ hovorí Horowitz. „Aj keď mi niekto priniesol tému, interpretácia je moja.“
