Michelle Pfeifferová. FOTO - DPA
Charakteristikou „sociálna dráma“ sa dá film spoľahlivo zlikvidovať, ale v prípade titulu Biely oleander platí, že sociálna dráma môže byť napínavá ako triler, dojemná ako melodráma a vtipná ako múdra komédia.
Nenápadné tituly ako Biely oleander nás čas od času prekvapia na televíznej obrazovke: nič si od nich nesľubujeme a zostávame pri nich sedieť napriek pôvodným plánom. Britský režisér s bohatou televíznou skúsenosťou Peter Kosminsky nakrútil film podľa knihy Janet Fitchovej a nevzdal sa svojej televíznej ambície – ani snímka Biely oleander nechce nijako vyčnievať. Veď kto by išiel do kina na film o dievčati, ktorej matka skončí vo väzení a ona putuje z jednej pestúnskej rodiny do druhej? Asi nikto. A bola by to chyba! Kde inde uvidíte krásnu a krehkú Michelle Pfeifferovú ako autoritatívnu a narcistickú slobodnú matku, ktorá jedného dňa otrávi svojho záletného milenca jedom z bieleho oleandra? Dostane za to pätnásť rokov natvrdo. Jej milovaná a hýčkaná pätnásťročná dcéra Astrid potom zažije drastickú zmenu. Než dospeje, vystrieda tri pestúnske rodiny a prejde detským domovom. Príšerný zážitok, ale aj užitočná životná skúsenosť, ktorá jej pomôže osamostatniť sa a nájsť si na matku triezvy pohľad. Tá ju svojou upírskou láskou vysáva aj z väzenia.
Peter Kosminsky opisuje epizódy z Astridinho života so zmyslom pre tragikomično a s kritickým pohľadom Brita na americkú falošnosť. Akokoľvek sú tie problémy vážne, nebojí sa nadhľadu. Vďačné sú charakteristiky rodín – najmä matiek – ktoré sa Astrid ujímajú: gýčovitá Babie s fanatickým a pokryteckým vzťahom k náboženstvu (skvelá Robin Wright Pennová), frustrovaná depresívna neúspešná herečka (pekná epizóda Renée Zellwegerovej) a zištná ruská imigrantka. Astrid prejde náhradnými rodinami, do akých by mal byť deťom vstup zakázaný. Jedna z nových matiek jej prestrelí rameno, ďalšia si deštruktívnu náladu vybije na sebe samej.
Biely oleander stojí niekde uprostred tradičnej hollywoodskej produkcie a ambicióznymi nezávislými titulmi: s nevtieravým pohľadom na dospievanie, s poéziou – aj keď trošku škrípavou, napätím, aj svojím spôsobom humoru. S vytrvalo tvrdou tvárou Michelle Pfeifferovej, sarkazmom jej Ingrid, ktorá ďalej vraždí aj cez mreže väzenia, drží sa svojho vlastníctva, nechce pripustiť, aby sa jej dcéra zaľúbila. Dráma matky a dcéry účinkuje práve tým, ako je štylizovaná. Pretože farby L. A. sú v nej rovnako dôležité, ako zranené duše postáv. Ku koncu vidíme Astrid v čiernom. Žiadny kríž, žiadne pastelové farby, a najmä nič biele.
EDWIN GRASSMEIER
