Elia Suleiman a Manal Khader. FOTO - MOVIEWEB
n a Michel Piccoli (hlas dychu Santa Clausa) o Na Slovensku distribuuje: ASFK
Na filme Boží zásah je zvláštne, že tento film pred rokom získal v Cannes Cenu poroty a vzápätí ho oscarová akadémia zamietla s odôvodnením, že je z Palestíny, a to nie je právoplatný štát. Tým je povedané to hlavné o téme tohto filmu. Boží zásah je vyznamenaný film o neexistencii štátu Palestína.
Písať o tomto filme neznamená podrobne sa venovať deju, ale reťazi gagov. Režisér Elia Suleiman inscenuje vizuálne anekdoty na spôsob Jacqua Tatiho - hrá v hlavnej úlohe s kamennou tvárou. Príbehy sú surrealistické: je tu človek vo vianočnom kostýme, prenasledovaný výrastkom po nazaretskom kopčeku. Postupne stráca darčeky a nakoniec sa zrúti s nožom v hrudi. Alebo šofér, ktorý priateľsky kýva známym v Ramalláhu a pritom ich ticho preklína. Alebo človek, ktorý vyhadzuje smeti do susednej záhrady a rozčuľuje sa, keď mu susedia hodia vrece späť: „Kde zostala slušnosť?“ kričí.
Elia Suleiman drobné historky nezliepa, naopak, necháva ich izolovane čnieť. To je jeho poznávacia značka. V jeho filme sú to znaky spoločnosti uprostred hlbokej rezignácie, ktorú nemá čo držať pokope. Jeho postava menom E. S. navštevuje v nemocnici chorého otca a absolvuje cudnú aféru s krásnou bezmennou ženou. Dvojica sedí v aute na parkovisku na kontrolnom stanovišti Al-Ram medzi Jeruzalemom a Ramalláhom - a nerobí nič, len nechávajú ruky, aby sa navzájom maznali. A pritom pozorujú, ako izraelskí vojaci na kontrolných bodoch šikanujú Palestínčanov.
Elia Suleiman v tomto filme nielenže hrá, hrá tu samého seba, palestínskeho intelektuála, bezradného uprostred katastrofy, ktorá ho obklopuje, paralyzovaný, nemý. Nenadarmo je veľká časť Božieho zásahu filmom bez slov, v ktorom kamera pasívne registruje, čo sa v jej zornom poli odohráva. A to, čo zaznamenáva, je napriek celému vedomiu hlbokého zúfalstva veľmi smiešne: to, čo nás zabíja, ako by nás zároveň rozosmievalo.
Spoločenstvo, ktoré má pocit, že ho oveľa silnejší protivník tlačí do kúta, má šibeničný humor ako ventil. Má ešte dva ďalšie ventily. Prvým je fantázia pomsty. Film s rozkošou sníva sny v podobe surreálnych gagov. E. S. nafúkne balón s Arafatom, vypustí ho nad Al-Ramom a tým zmätie izraelskú hliadku. Len tak vyhodí z okna broskyňové jadierko, trafí tank a ten sa utopí v plameňoch. A potom ešte najspornejšia scéna z celého filmu. Kartónová Palestínčanka, ktorá slúži Izraelčanom ako cvičný terč, naraz ožije, ako nindža odrazí guľky pancierom - na ktorom je nakreslený štát Palestína bez Izraela, vzápätí guľky naaranžuje okolo šatky ako martýrsky veniec a vyradí útočníkov. Čo vedie rovno k ventilu číslo 3 - nindžovská sekvencia vznikla ešte skôr než Brigády al-Aksá začali regrútovať na samovražedné atentáty mladé ženy - napokon, nindžovia nemasakrujú civilov. Film po celý čas balansuje na hrane skutočnosti s vedomím toho, že skutočnosť môže jeho fantázie kedykoľvek znehodnotiť tým, že ich predbehne.
Suleiman je osamelým bežcom dnešnej kinematografie. Národy, ktoré usilujú o sebaurčenie, majú totiž zväčša iné starosti, než vyrábať komplikované filmové projekty. Boží zásah vďačí za život peniazom Európskej únie, francúzskemu filmovému know-how a izraelskej logistike. A potom, ešte aj etablované národy len málokedy preukážu takú vysokú mieru sebareflexie a odstupu. Suleimanov film je hlboko stranícky, ale je to melancholická straníckosť človeka, ktorý všetku nádej necháva uplynúť.
