foto
zajú svedectvá tých, čo prežili. O to viac, že svedkov je stále menej. Tohto typu je aj kniha Iboje Wandall-Holm Zbohom, storočie. Európsky román (Kalligram Bratislava 2003), ktorá vyšla najskôr v Dánsku a rýchlo sa stala bestsellerom. Autorka vzápätí pripravila i slovenskú verziu.
Wandall-Holm pochádza totiž zo Slovenska a po odchode do Dánska roku 1955 začala spolupracovať s tamojšími médiami, postupne sa stala spisovateľkou a prekladateľkou slovenskej, českej, maďarskej a poľskej poézie a prózy. Sama píše prózu i lyriku, spolupracuje s rozhlasom, píše reportáže a články o skúsenostiach, ktoré získala ako manželka diplomata.
Podstatná časť jej života, natrvalo poznačená traumou holokaustu, je však zachytená v jej autobiografickom románe Zbohom, storočie. No aj keď autorka napísala svoje spomienky literárne kultivovaným štýlom, vžíva sa do psychológie postáv, má tu dosť lyrických a reflexívnych partií a dodržiava dobre premyslenú kompozíciu, predsa len by som jej dielo nenazval románom. Román je najmä fikcia a fabulácia, a tá autorovi dovoľuje všetko. Wandall-Holm však musela rešpektovať hlavne fakty a hoci jej kniha nie je mechanickým súpisom vlastných zážitkov, registruje najdôležitejšie udalosti a etapy života mladého, mimoriadne inteligentného dievčaťa, na ktoré hneď po maturite čakajú nedobrovoľné dobrodružstvá.
Wandall-Holm, sestra Dalmy Špitzerovej, vdovy po Jurajovi Špitzerovi, v prvej časti knihy rozpráva o svojej ranej mladosti i školských rokoch v Liptovskom Mikuláši. Už tu vidno, že ide o bytosť citovo založenú, milovníčku poézie, dievčatko, ktoré vníma poetickú nádheru tohto kraja; no ešte kým sa jej sklony k umeniu stihnú rozvinúť, už je tu ďalšia, úplne protikladná skúsenosť: rodičia v predtuche prichádzajúcich hrôz fašizmu odovzdajú dve svoje dcéry prevádzačovi cez maďarské hranice, aby sa dostali do bezpečnejšej Budapešti.
Útek sa nedarí a autorka napínavo píše o jeho neuveriteľných peripetiách, o strachu, ale aj odvahe a dobrote cudzích ľudí pomôcť dvom bezbranným dievčinám, až sa všetko napokon skončí tým najhorším variantom: transportom do Osvienčimu.
Pitoreskné, meniace sa prostredie peštianskych bytov a úkrytov vystrieda monotónne krutá, desivá každodennosť koncentráku. Tu visí život každej väzenkyne stále na vlásku, zmizli všetky zábrany, ohľady, morálne zásady, zostáva len pud sebazáchovy, neraz zlyhávajúci aj u autorky, ktorá sa bráni „spredmetňovaniu“, a sú chvíle, keď sa jej „nechce ani plakať, ani smiať sa“. Aj z takéhoto časového odstupu je jej rozprávanie plastické, vykresľuje mnoho drásavých situácií, rozličné charaktery väzenkýň, gestá vzdoru i ponižovania a najmä schopnosť ľudí vydržať tie najneuveriteľnejšie muky.
Ani v poslednej kapitole, opisujúcej evakuáciu väzňov, sa autorka neuchyľuje k čisto dokumentárnym záznamom a spomienkovej chronológii, ale vyberá si typické epizódy. Svoje zážitky traktuje často aj s ironickým humorom (pokus ich záchrancov, ruských motocyklistov, inkasovať za pomoc sexuálnu odmenu). Dobre, že v závere knihy vysvetlila dôvod svojho vysťahovania, lebo ten ešte zvýrazňuje absurdnosť všetkých udalostí. V posudku ju totiž vyhlásili za „kozmopolitne sa obliekajúcu buržoáznu nacionalistku“, „možnú špiónku stýkajúcu sa s cudzojazyčnými osobami“. Jej kniha dokazuje hlavne nepamätníkom, že všetky tie hrôzy i takéto nebezpečné hlúposti naozaj existovali.
