Staromestské divadlo Košice * Peter Rašev: Carantena * Scenár aréžia: Peter Rašev * Účinkujú: Peter Rašev, Ľuba Blaškovičová, Marián Prevendarčík, Katarína Raševová, Tamara Čopová * Premiéra 22. novembra 2003
Premiéry dvoch nových hier odohrané na tej istej scéne v rozpätí jedného dňa sú si nechtiac podobné asi tak ako Dr. Jekyll a Mr. Hyde. Obom inscenáciám ide o ironický pohľad na drobnú súčasnosť s presahom do vesmírneho nekonečna. Carantena Petra Raševa je decentne komunálna sci-fi komédia reagujúca na večne živé politické asociálne pomery, vychádzajúca z možností Staromestského divadla založeného predovšetkým na partnerstve s herečkou Ľubou Blaškovičovou, tentoraz aj v úlohe manažérky festivalu Európskych nezávislých divadiel. Aj texty Petra Pavlaca bývajú písané na telo jemu blízkych hercov. Rozdiely však nachádzame v umeleckých ambíciách i postulátoch kým Peter Rašev v limitoch zvoleného žánru volá na zodpovednosť za naše večné reinkarnácie, Pavlac v polohe radikálneho intelektuála strháva v hre 3.3.3 usmievavú masku našej ľudomilnosti. Katarzia sa začína kdesi tam, kde sa toto všetko končí.
Hra Petra Pavlaca 3.3.3. je naprogramovaná v trojkovom kóde. Tri herečky (vyzerajúce, tancujúce i spievajúce opory košického divadla) postupne predstavujú tri postavy: tá, ktorá hrala v prvej časti Kristínu, hrá v druhej zas Mariannu a v tretej naopak Lujzu. Ambiciózne dievča z podsvetia sa mení na moderátorku relácie Topcats či ako vlastne? Ktorá z nich bola Marianna, ktorá Lujza? Miro Gavran v hre Všetko o ženách uvádzanej na tej istej scéne v podobnom obsadení sa tiež pohráva s možnosťami troch herečiek zahrať čokoľvek. Pavlac však divákovi orientáciu v príbehoch a žánroch zo svojho divadelného presvedčenia neuľahčuje. Ba nechce ani almodóvarovsky, aby sme sa s jeho ženskými postavami identifikovali. Aj multimediálnej realizácii režiséra Patrika Lančariča ide skôr o hru na hru, potešenie slovnými i viacerými peknými vizuálnymi nápadmi ako o hlbšiu empatiu k životu. Otázka „Skúsime ich (divákov) rozplakať?" prichádza celkom nakoniec a aj to len v teoretickej rovine. Zato sa však dočkáme kritiky mediálnej manipulácie, divadelných klišé, kváziženských neúprimností, patetických spomienok, výkrikov do tmy. Vo finálnom svetelnom a dymovom diazjne, ktorý by efektne ukončil hoci aj konferenciu o zjednotení sveta, herečka vyhlasuje, že láska k ľuďom je podvod. Ako sa dočítame, autor vedome vyprázdňuje vzťahy i hodnoty. Toto prázdno má však v sebe potenciál napĺňania. Dúfajme.
Štúdiové produkcie nových hier s neviditeľnou nálepkou „na diele sa pracuje" majú z definície povinnosť umelecky provokovať, inšpirovať hercov, testovať účinky dialógov na živého diváka. Toto chápu aj riaditelia dennodenne prenasledovaní divadelnou prevádzkou. S apriórnym názorom, že nejaký text je „fantastický", však už režisér veľa nenaexperimentuje. Určite si takýto pocit nedá nijakým dramaturgom, divákom a už vôbec nie kritikom zobrať. Zmysel pokusu sa však potom stráca.
