Monument Veľkého vodcu v Pchjongjangu (KĽDR), 2002. Každý, kto príde do mesta, sa musí ísť povinne pokloniť pred tento pomník. Nevyhli sa tomu ani autoriknihy Koniec a k pomníku ich priviedli pridelení sprievodcovia. Táto bronzová socha je najvyššou v KĽDR, ale sprievodcovia nevedia, aká je výška. Veľkosť milovaného vodcu sa nemeria.FOTO - ALAN HYŽA
Hoci výsledok snaženia komunistických diktátorov bol často bezútešný, výpravná publikácia je pôsobivým príbehom o stave týchto krajín a ľudí v nich žijúcich.
Ako hovoria autori, za 240 stranami knihy sa skrýva aj množstvo špinavých hotelov bez elektriny, ústa plné prachu na púšti Gobi či dotyk bezútešnosti na ďalekej Sibíri. Projekt vznikal v rokoch 1995 - 2003 a výsledkom takmer päťdesiatich výjazdov je výber okolo 110 fotografií dokumentujúcich ľudí a reportáže, ktoré voňajú človečinou.
Všetky fotografie sú čiernobiele s vylúčením digitálnej techniky. Dianie pred optikou zaznamenávali klasické aparáty, ktoré prekonávali aj klimatické extrémy. Od mínus 45 stupňov Celzia (Jakutsko) až po plus 40 stupňov Celzia (Eritrea v Afrike), stopercentnú vlhkosť v kambodžskej džungli a neznesiteľný prach na púšťach Sahara, Gobi či Takla Makan.
Medzinárodne uznávaný fotograf Alan Hyža nie je zástancom vyfotografovania veľkého počtu filmov. „Nie som lovec obrázkov," hovorí Hyža. „O zábere sa snažím premýšľať a potom idem na istotu. Žiaľ, to najlepšie sa aj tak nedá odfotiť. Vždy sa tam priplietol policajt, vojak alebo hrozila iná nepríjemná situácia. Do týchto krajín sa stále nedá ísť ako novinár alebo profesionálny fotograf. Treba sa zamaskovať do turistického zovňajšku."
Hoci za mnohými fotografiami a reportážami cítiť napätie, autori sa neocitli v situáciách, kde by išlo o život. „Nepríjemnosťou bol však podvedomý strach, lebo na väčšine miest bolo zakázané fotiť. V mnohých štátoch panuje policajný režim, verejné priestranstvá sú prešpikované tajnými policajtmi a udavačmi. Až skúsenosti nás naučili, čo si môžeme dovoliť. Aj preto sme väčšinou mali sprievodcu."
ĽUDO PETRÁNSKY
