Dvadsať rokov existencie oslavuje piešťanská skupina s dvojakým názvom: Slniečko respektíve Punto a Rybacé hlavy. Na svoje okrúhle výročie zahrá tri výnimočné koncerty - 2. decembra v bratislavskom divadle Stoka a dve vystúpenia pred domácim publikom v Piešťanoch - 20. a 23. decembra.
Skupina vydala na jeseň v poradí už štvrtý album Bašavel, ktorý podľa jej lídra Petra „Punta" Remiša po hudobnej stránke zhŕňa všetko podstatné, čím táto skupina prešla - od folku, cez záľubu v balkánskych dychovkách, írskom folklóre, The Pogues či v americkom spevákovi Tomovi Waitsovi.
Vďaka Remišovi je Slniečko vidieckejšie než Vidiek, tento spevák a skladateľ prednáša svoje pesničky iba piešťanským dialektom. „Je to v podstate zmeska rôznych nárečí z okolia Piešťan. Hovorím tomu spisovná piešťančina," vysvetľuje líder Slniečka, ktorý sa najskôr pokúšal písať texty spisovne. Nikoho nezaujímali, až keď raz vytiahol dedinské pesničky, pôvodne napísané pre jeden zabudnutý muzikál, zafungovalo to.
„Pôvodne som nechcel byť spevák, skôr hudobník. Môj otec hral na tubu, ale mama mi zakázala chodiť do hudobnej školy s odôvodnením, že všetci muzikanti sú opilci. Mám všetky rečové chyby, kokcem, šušlem, ale nárečie všetko pekne zamaskuje," smeje sa Remiš.
Najúspešnejším obdobím Slniečka bol začiatok deväťdesiatych rokov. Roku 1991 vydali hneď dva albumy - Burgynová kampan a Hudba pre ožralých slonov. V čase najväčšej slávy mali Remiš a spol. smolu, že ich mnohí hádzali do toho istého koša, ako prvoplánový humor skupín Bukasový masív a Lojzo. „Dúfam, že sa z toho vyhrabeme. Tiež sme urobili zopár blbých skladieb ako Strýko Džony, ale nikdy sme nechceli robiť lacný humor. Do našich pesničiek sa skôr snažím dostať smiech cez slzy."
V roku 1996 spolupracovali na projekte Daniela Heviera Žuvačková mafia a potom sa na dlhší čas odmlčali. Aktuálny album Bašavel vychádza po dlhých siedmich rokoch. Dve piesne z tejto nahrávky vznikli ešte pred rokmi počas Remišovej strastiplnej päťtýždňovej návštevy Írska - folkovú Rebel na hovado a tradičnú Dedko a parný valec, ktorá je vlastne pretextovaná írska ľudovka Whiskey in the Jar s pointou, „Keď nemáš na pivo/ tak si poščaj od kamaráda." „Hovorím im zenbudhistické pesničky. V Írsku nám často išlo o život, prepadávali nás bezdomovci. Po návrate som napísal tieto pesničky, v ktorých niekto umrie a podivným spôsobom opäť ožije."
Podľa Remiša je Slniečko krčmová kapela, ktorá na začiatku hrala folk. Predtým spievali balady o cigáňovi Dominovi, dnes vytvárajú skôr rockové zábavy. Čo ich tak priťahuje na ľudovej hudbe? „Je živelná a nie je príliš intelektuálna. Nie som intelektuál, ani výborný muzikant," tvrdí Remiš, ktorý na Bašaveli siahol aj po dvoch pesničkách Toma Waitsa. Jeho milostnú Jersey Girl prerobil na pieseň Sokolovce o tom, že „skončíš v Sokolovcách v blázninci alebo v Pezinku s hlavámi vykrannutými". Ďalšia, funebrácka Cold Cold Ground, sa stala základom pre pesničku Božolé.
Albumy Slniečka dýchajú natoľko dedinskou atmosférou, až sa občas zdá, že jeho členovia fungujú medzi krčmou a kostolom a každé ráno ich zobúdzajú sliepky. Remiš dlhý čas pôsobil ako novinár. „Začínal som ako poštár a skončil som s Dzurindom v lietadle na ceste do Ameriky," vysvetľuje Remiš, dedinský básnik, bývajúci v paneláku.
PETER BÁLIK
