e i memoárista.
Po vydaní jeho autobiografických textov Tam, kde sa cesta skrúca vychádza teraz druhý zväzok Požehnaná taktovka (Belimex, Bratislava, ilustrácie Ľudovít Hološka), ktorý zostavila takisto Šikulova manželka Anna Blahová z autorovej písomnej pozostalosti.
Nie je to autobiografia v klasickom zmysle slova - Šikula totiž nejaký súvislý vlastný životopis ani písať nechcel, veď svoje zážitky šikovne poskrýval v diele - ide skôr o rôzne náčrty, spomienkové úvahy, portréty priateľov, poznámky o písaní, nekrológy, jubilejné články, denníkové záznamy, slovom, o pestré, kaleidoskopicky premenlivé rozprávanie, kde sa pred nami vynárajú väčšinou známe osobnosti, a pokiaľ autor spomína užšie rodinné zázemie, i menej známe epizódy a detaily.
Už Šikulova kniha Nokturná z roku 1983 obsahovala obdobné útvary, eseje, ktoré potvrdzovali, že jeho pohľad na veci a najmä na ľudí je poznačený zvláštnym druhom vrúcnosti a láskavosti, povedal by som až náboženskej proveniencie. To koniec koncov vyplýva i zo Šikulovho pôvodného úmyslu stať sa kňazom - to sa tiež dozvieme z jeho knihy.
Šikula pochádzal z dvanástich detí a napriek rodinnej biede sa mu podarilo získať na konzervatóriu hudobné vzdelanie (hornista) a istý čas vyučoval na Ľudovej škole umenia v Modre. Toto mestečko, bohaté na tradície, stojí v centre jeho memoárových fragmentov, lebo tu býva básnik Jozef Mihalkovič, s ktorým sa často stýkal, Modranmi boli aj maliari Jozef Ilečko, Ľubomír Kellenberger, Štefan Cpin, neďaleko býval v chatovej oblasti Šaňo Mach, Šikula spoznal i prekladateľa z ruštiny Mikuláša Gaceka a okruh jeho priateľov najmä z oblasti literatúry, keď sa už stal uznávaným spisovateľom, sa natoľko rozšíril (Vlado Bednár, Ján Ondruš, Ján Šimonovič, Ján Stacho, Ján Smrek, Milan Rúfus, Pavel Bunčák ďalší), že spomienky na nich tvoria podstatnú časť knihy.
Každý zo Šikulových partnerov bol iný, no ani Šikula pri voľnej reprodukcii rozhovorov s nimi nepostupuje podľa rovnakej šablóny, lebo aj okolnosti, aj prediskutúvané otázky boli vždy iné. Okrem toho svoje spomienky často selektuje, napríklad opis stretnutia s Machom, za slovenského štátu ministrom vnútra, ktorý si odsedel takmer dvadsaťpäť rokov, je háklivý aj po takom dlhom čase, no Šikula ho nekomentuje ani slovkom. Alebo Miroslava Válka vykresľuje iba ako básnika a človeka tvrdej nátury, no jeho ministrovanie si nevšíma. Veľmi citlivo sa vyjadruje o Rudovi Slobodovi a vlastne celá tá jeho galéria postáv má v sebe čosi svojské. Šikula má síce viac porozumenia ako kritického odstupu, no to už súvisí s autorovou láskavosťou, s akou vníma ľudí i prírodu.
Podľa edičnej poznámky Anny Blahovej toto by mal byť záverečný zväzok Šikulových pamätí. A tak teda ostáva iba na iných, aby napísali biografiu alebo monografiu o tomto nezabudnuteľnom všeumelcovi.
