Režisér Martin Hollý: Ľudia túžia po príbehoch

„Neuznávam teóriu, že naša generácia už celkom nepochopí túto dobu,“ hovorí Martin Hollý - režisér, ktorý mal ruku vždy na tepe aktuálneho času. Dokumentuje to aj kniha Richarda Blecha s názvom Život za kamerou ponúkajúca ucelený prierez dielom Martina Hollého od 60. až po 80. roky.

Okrem faktografických údajov v nej možno nájsť aj rozhovory s umelcom, ktoré odhaľujú neraz i nezverejnené skutočnosti týkajúce sa Hollého profesionálnej dráhy. Pri jej piatkovom krste asistovali herci Martin Huba a Zdena Gruberová.

Kniha pripomína políčka vašich filmov. Ako ich vidí tvorca?

„V knihe som sa snažil zmapovať súkromný a umelecký život. Ako som sa vedel orientovať v dobe, ktorá nám nežičila. Spolu s filmármi z okolitých štátov sme sa snažili nahlodávať nezmyselný režim. Mali sme jasný cieľ, ako proti tomu bojovať. Teraz sme v dosť zložitej situácii, pretože tí, čo vedú tento štát, sa kedysi s nami motali v disente. Teraz trpíme s nimi, hoci by ich už bolo za čo napádať. A tak sa kinematografia vezie s celkovou spoločenskou situáciou.“

Kto potom nabúra začarovaný kruh, ak nie ľudia vášho formátu?

„Neviem, či som to práve ja. Je smutné, že vládnuce kruhy nemajú o film záujem. Dovolili zhumpľovať Kolibu. Hoci nie je základom kinematografie, predsa len to bola alma mater slovenských filmárov. Viem, že nie sú peniaze, ale vláda by to mala riešiť.“

Niektorí režiséri hovoria, že vždy nejde len o peniaze. Podľa nich by sa film ako duchovný produkt mal odovzdávať po generáciách. Kde sa zlomila kontinuita?

„Ak si zoberieme českého diváka, v jeho povedomí sa vypestovala úcta k filmu. Ľudia tam chodia do kina zo zvedavosti, z patriotizmu, ale vedia aj film skritizovať. Divák je zvedavý, kam sa ich kinematografia uberá.“

Aj u nás by bol divák zvedavý - ale keď sa ročne robia iba dva filmy a v Čechách dvadsať?

„Je to aj vo finančnom zázemí. V Čechách sa bohatí sponzori priam predbiehajú v podpore filmu, lebo chcú byť uvedení v titulkoch. Vedia, že tieto filmy sa objavia na svetových festivaloch. Na Slovensku? Myslím, že aj médiá venujú filmu malú pozornosť. A ak, tak sa pri festivaloch v zahraničí zaujímajú viac o to, ktorá herečka mala čo oblečené, ale nikto už nenapíše, prečo tam nebol uvedený slovenský film.“

Za totality ľudia tvorili dlhé rady pred Českou knihou, pozerali sa na novú filmovú vlnu, dnes sa nechávajú ohlupovať slaboduchými televíznymi seriálmi. Myslíte, že Slovensko rezignovalo na umelecký vkus?

„Situácia v Čechách nie je v tomto smere príliš odlišná, hlad po americkej produkcii stále nie je nasýtený. Ale predsa: slovenský divák nemá v sebe to zázemie. Na Slovensku chýba niekoľko storočí intelektuálneho rastu. Počas nakrúcania som sa veľakrát ocitol na českej dedine a bol som prekvapený, aké sú v tamojších domoch hoci malé, ale perfektné knižnice. U slovenského roľníka sa čosi podobné len ťažko nájde.“

Veľa sa hovorí o tom, ako situácia v USA ovplyvní Hollywood. Do akej miery zasiahne fabriku na sny vnútorná sebareflexia?

„Táto katastrofa určite podnieti Hollywood k uvažovaniu. My filmári sme plne zodpovední za tento stav. Myslím, že práve film a televízia drastickým spôsobom prispievajú k mysleniu mladej generácie. Zoberme si len seriál Pokémon - je to na zakázanie. Viem, že je to protidemokratické, ale deti dostávajú cez zdanlivo nie nebezpečnú rozprávku do seba pocit terorizmu. Pocit Supermana by sa mal skončiť.“

Čím ho Američania nahradia?

„Silným ľudským príbehom, v ktorom je primeraná miera napätia.“

Teda vo vašom štýle?

„Mám skúsenosť, že Američania túžia po ľudských príbehoch. Treba nájsť niečo medzi tým, čo vysiela Hallmark, a určitou pútavosťou príbehu. Nevylučujem, aj ja sa snažím divákov šokovať ľudským príbehom, ale aj spoločensko-kritickým pohľadom, v ktorom chcem, aby sa divák so mnou stotožnil.“

Stotožnenie s divákom ste vždy odovzdávali cez svojich hercov - Emíliu Vášáryovú, Vlada Müllera, Štefana Kvietika, Ivana Rajniaka, Ivana Mistríka a ďalších. To boli médiá vašich myšlienok?

„Vždy som si vybral herca, ktorého som dokonale poznal v súkromí. Každému odovzdám kúsok autobiografie a ja som vedel, že oni moje pokyny plnili. Bol to neuveriteľný súzvuk svetonázoru, ale aj ľudských duší. Nemusel som im nič vysvetľovať. Len sme si prečítali scenár a pri ňom sme vyorali brázdu. Mojou úlohou už len bolo, aby mi z tej brázdy nevybehli.“

Bol v tejto brázde aj priestor na improvizáciu?

„Môj herec musel postavu vytvoriť bez mojej pomoci. Preto ich nápady veľmi vďačne beriem, pokiaľ nevyjdú z mojej koncepcie. Pamätám si aj, že s takým Gustom Valachom či pani Jiráskovou som musel zviesť silný intelektuálny súboj. Viete, ako som bol rád, keď som v ňom zvíťazil?“

Jeden čas bola móda obsadzovať nehercov. Vy ste to neskúšali?

„Neuznávam slovo neherec. Bol napríklad Jožko Kroner hercom, keď začínal? Alebo taký Ctibor Filčík či iní? Boli to prirodzené talenty, ktoré sa vypracovali. Máme hercov, ktorých by som pred kamerou nezniesol a máme množstvo nehercov s talentom. Pojem neherecký hraný film neuznávam, lebo on sa volá hraný film.“

ĽUDO PETRÁNSKY