Román Amélie Nothomb V ohromení a strachu vyšiel vo Francúzsku roku 1999. Získal Veľkú cenu Francúzskej akadémie. Mladučká Belgičanka Amélie práve skončila univerzitu. Hovorí perfektne po japonsky, keďže tu strávila časť detstva, a tak sa jej podarí získať ročnú zmluvu v prestížnej japonskej firme Juminoto. Japonsko ju fascinuje, a ona dúfa, že v tejto úžasnej krajine uspeje. Začiatky sú zlé: pán Saito jej dá napísať list - odpoveď na pozvanie na golfové popoludnie. Len čo ho dokončí, pán Saito list roztrhá a káže Amélie začať od začiatku. Tak Amélie objavuje cudziu kultúru. Ponižovanie sa hromadí. Amélie, ktorá pôvodne chcela byť prekladateľkou, skončí ako slečna, čo sa stará o firemné toalety.
„Pán Haneda bol nadriadeným pána Omočiho, ktorý bol nadriadeným pána Saita, ktorý bol nadriadeným slečne Mori, ktorá bola nadriadenou mne. Dalo by sa to povedať inak. Mne rozkazovala slečna Mori, ktorej rozkazoval pán Saito, a tak ďalej, s tým, že rozkazy mohli preskakovať priečky hierarchického rebríčka. Takže vo firme Juminoto mi rozkazovali všetci."
Amélie Nothomb sa narodila roku 1967 v Japonsku, belgickým rodičom. Pochádza z veľmi starej bruselskej rodiny. Ako dcéra veľvyslanca vyrastala na Ďalekom východe - v Japonsku, Číne, Laose, Barme a v Bangladéši.
Jej prvý slávny román bola Vrahova hygiena, z roku 1992 - o laureátovi Nobelovej ceny, ktorý čaká na smrť, komorná hra o hriechu a vine. Dnes je Amélie Nothomb vo Francúzsku mimoriadnou literárnou osobnosťou, rok čo rok patrí medzi hlavných kandidátov na najdôležitejšie literárne ceny. Posledné dve jej knihy sa celé týždne držali na vrcholoch bestsellerových rebríčkov - s nákladom vyše 1,2 milióna výtlačkov a všetky sa prekladajú priemerne do dvadsiatich jazykov.
Francúzi považujú Belgičanov za trošku spomalených - Belgičanka Amélie Nothomb je živý protidôkaz. Iba ak by vlastne so svojím ázijským detstvom ani skutočnou Belgičankou nebola. Prišla do Bruselu študovať, ale nemohla tam vydržať, vrátila sa do Japonska a začala s písaním ako s terapiou. Ale nakoniec predsa len ušla späť do Európy. Ako pre autorku bol pre ňu tento osud výhodou: táto cudzota, zdroj jej dnes už oslavovaného citu na zvláštnosti, nepredpojatého spôsobu rozprávania: „Dávať ľudí dokopy a sledovať, čo sa bude diať." K tomu neobyčajný zmysel pre rytmus príbehu: svižného, plného dialógov, prefíkane skomponovaného, so suchým humorom. Mierne poúčajúceho a veľmi zábavného.
„Anorexiu mohla liečiť len autorskou bulímiou - ako tridsaťdvaročná mala za sebou 36 románov." Stráži si však mieru, za sedem rokov vydala „len" osem kníh. Tvrdí, že to nie je otázka kvality, ale toho, že má knihy, ktoré sa týkajú len jej. A potom tie, ktoré sú na to, aby ich čítali iní.
Denne sa prebúdza o tretej. Vypije tekutinu s názvom Extra Strong Tea, po ktorej jej „vybuchne hlava" a začne písať. „Písanie je také vyčerpávajúce, že potrebujem čaj oveľa silnejší, než hocijaká káva. Zažila som od detstva dosť fyzických útrap, že Nietzscheho veta - čo ma nezabije, to ma posilní - mi padne ako uliata." Takto strávi štyri hodiny. Potom údajne už len odpovedá na listy, telefonuje s matkou a sestrami, a po zvyšok dňa sa venuje láske.
