Združenie pre súčasnú operu Kolektív: Morča * Účinkujú: Ľubomír Burgr, Zuzana Piussi, Petra Fornayová, Mark Lovas * Hudba a réžia: Ľubomír Burgr * Predstavenia sa hrajú v divadle Stoka
Morča je ideálnym symbolom niečoho, čomu treba dávať jesť. Na oplátku sa bude ten kus absurdného života donekonečna krútiť na kolese, pripomínajúc šťastnému majiteľovi jeho vlastný pohyb v bludnom kruhu. Máme ho milovať už za to, že sa oň tak pekne staráme? Alebo zabiť? Kto koho citovo vydiera? Vo výstupe, ktorý dal meno celej divadelnej koláži, dominuje nereprodukovateľný „neperspektívny" človek burgrovský v modrých tepláčikoch. Netreba viac prezrádzať, aby ste si ho, keď nastane čas, v hre vychutnali.
Teoretik umenia, ktorého výstup zaznie v úvode, by mal na celú produkciu určite svoj nevyhranený názor. Fragmentárne, parciálne, dekonštruované, vety vytrhnuté zo svojho pôvodného kontextu a vrhnuté násilne do iného. V Združení pre súčasnú operu je príznačná schopnosť chytiť sa jedného mimovoľného pohybu ruky či slova a pretransformovať ho niekoľkonásobným opakovaním, posunom do extrému, parodovaním ba až zvulgarizovaním na divadelný znak. Pohár na moč položený cudne pri nohách čakajúcich v čakárni je ‚blbý' naturalizmus. Pohár, ktorý držia herečky ladne ako šampanské, pričom spievajú oslavnú ódu na našu zraniteľnosť, je divadelnou metaforou. Samozrejme, šialená až čiernohumorná ako celá burgrovská poetika, ktorá sa nezastaví ani pred zosmiešnením nahoty či nekrofílie.
Taký je život, všade okolo sú rozosiate búdky, z ktorých sa zásadne telefonuje niečo celkom zbytočné alebo hlúpe, najčastejšie oboje. Keď započujeme prvý z niekoľko násobne opakovaných refrénov Zuzany Piussi „Tebe neni mňa ľúto? ...by som chcela, aby sme sa mali radi", už sa ani nenamáhame ďalej sledovať jej emotívny dialóg so slúchadlom. Týchto príbehov je toľko a sú si tak smiešne podobné!
Okrem režiséra/skladateľa a jeho stabilnej opory Zuzany Piussi sa do akcie Morča zapojili dvaja noví ľudia. Výnimočne príjemne dopadol činoherný debut tanečníčky Petry Fornayovej, ktorej prejav bol prirodzene vtipný. Trochu viac skúseností na javisku bude potrebovať Mark Lovas.
Hudba, ktorú si režisér sám dokomponoval, bola plnohodnotným doplnením slovných pasáží. Celkovo teda Morča vydalo na milú hodinku s niekoľkými hluchšími miestami. Menej vzrušujúco, napríklad, dopadli pasáže obdivného tanca s mužskými nohavicami ako relikviami. Stále však Burgr ako hlavný koordinátor tohto kolektívneho dielka zostáva verný svojmu talentu a výnimočnému zmyslu pre autenticitu, ktorý ho radí medzi špičky nového slovenského písania-hrania.
