Breinerova skladba The Story (Príbeh) je monumentálnou pašiovou kompozíciou, ktorá vznikla v rokoch 1985-1993. Z hľadiska žánru ide o koncertnú oratoriálnu kompozíciu kombinujúcu texty všetkých štyroch Evanjelií a 46. žalmu. Monumentálnosť skladby sa prejavuje jednak v použitom aparáte mamutieho orchestra, zboru a piatich vokálnych sólistov, jednak v časových rozmeroch kompozície. Príbeh je rozčlenený do štrnástich častí, ktoré v podstate tradičným spôsobom vykresľujú jednotlivé fázy posledných chvíľ života, utrpenia a smrti Ježiša Krista. (…)
The Story zároveň kombinuje dramatický, epický a lyrický prvok spôsobom, ktorý je vlastný tradícii pašiovej kompozície. Táto podoba manifestácie protirečivého vzťahu k hudobnej i žánrovej tradícii priraďuje Breinerovo dielo k vokálno-inštrumentálnym kompozíciám Leonarda Bernsteina či Giju Kančeliho. VLADIMÍR GODÁR
(Autor je hudobník. Z bulletinu k BHS)
PETRA BREINERA má väčšina z nás ešte stále zapísaného v pamäti ako hudobnú zložku programov Milana Markoviča. Muž za klavírom vždy raz za čas utrúsil spod šiltu svojej bejzbolky čosi ešte stokrát pichľavejšie, než bolo to, čím národ dráždil Markovič. Ani vtedy, ani v jeho neskorších televíznych vystúpeniach, ani na stránkach novín v jeho Javorových listoch nebolo škodoradostnejšieho zahraničného Slováka než Peter Breiner - v Kanade úspešný skladateľ, na Slovensku úspešné enfant terrible.
Na rozhovor do kaviarne svojho obľúbeného hotela Kyjev však prišiel tichý, až skromný človek.
Peter Breiner včera večer na Bratislavských hudobných slávnostiach dirigoval v svetovej premiére svoje monumentálne oratórium The Story. Ako hovorí, nemyslel si, že ho vôbec niekde uvedú. Nemusí teda vždy platiť, že nikto nie je doma prorokom. Skôr si Peter Breiner môže povedať: nikdy nehovor nikdy.
Doteraz ste boli známy viac ako píšuci skladateľ. Zmenilo sa to?
„Zdá sa.“
Čo vám ide lepšie, noty alebo písmenká?
„Noty. Sú mi oveľa prirodzenejšie, s nimi sa toľko netrápim. S písmenkami áno.“
Ako sa skladba dostala do programu Bratislavských hudobných slávností?
„Ako Pilát do Kréda.“
Nechcene?
„Neplánovane. Môj dobrý priateľ a kolega Vlado Godár sa ma raz opýtal, prečo to neskúsim dať na BHS. Vzal som partitúru, odovzdal tajomníčke Bratislavských hudobných slávností Izabele Pažítkovej a The Story schválili do programu. Od tej chvíle je to zázrak, ktorému nie celkom rozumiem.“
The Story je Príbeh. Príbeh o čom?
„The Story sú vlastne pašie, čiže príbeh utrpenia a smrti Ježiša, aj keď som sa snažil dať dôraz aj na iné časti tohto príbehu.“
Čo nám pašie môžu ešte povedať?
„Uvidíme. Pre mňa je to príbeh o nepochopení tých najlepších úmyslov, o skreslenom posolstve, o ľudskej ľahostajnosti voči zlu alebo aj o tom, že masy robia väčšinou veľmi zlé rozhodnutia.“
V programe sa píše, že je to nové, netradičné spracovanie. V čom?
„Nedodržiaval som žiadne formálne kánony a text som si vyberal podľa toho, ako mi to vyhovovalo. Dokonca som na dvoch miestach pridal niečo zo Žalmov.“
Už nie ste ironik, keď sa zaoberáte pašiami?
„Neviem. Začal som ich písať pred sedemnástimi rokmi, takže si nepamätám presné rozpoloženie, v ktorom som bol.“
Čo si myslíte o Bratislavských hudobných slávnostiach?
„Je to tak, ako so všetkým na Slovensku.“
A to je ako?
„BHS sú jedny z posledných zvyškov hudobného života v klasickej hudbe na Slovensku, za celou organizáciou je nadšenie niekoľkých ľudí a tradícia. Tento rok sa podarilo ešte nájsť nejaké peniaze, ale neviem, čo bude ďalej, lebo, ako počúvam, hľadať tie peniaze je stále ťažšie a ťažšie.“
Kto by sa o BHS mal starať ďalej - štát?
„To určite nie. Lenže ak sa nebude starať štát, tak sa nebude starať nikto. Ťažko chcieť od ovocných stromov, aby prispievali na klasickú vážnu hudbu. Je to patová situácia.“
Ale kto by sa mal?
„Tu naozaj nemá kto. Daňové zákony, ktoré by to umožňovali, neexistujú.“
Mala by to byť vec hudobníkov?
„Nie, to nie, aj keď je pravdou, že si za posledné desaťročia zvykli - štát, staraj sa. Problém je, že sponzorstvo nemá na Slovensku nijakú tradíciu, teda že neexistujú zákony, aby sa mohli výhodne odpisovať sponzorské príspevky, a všetko sa rieši všelijakým bartrovým spôsobom - to znamená pod stolom, namiesto toho, aby sa to udialo legálne.“
Ale práve Bratislavské hudobné slávnosti boli vždy pýchou tohto štátu. Ako v osemdesiatych rokoch, tak aj dnes. Nie je to tak?
„Nemyslím si, že tento štát chce byť pyšný na čokoľvek. A kto je vlastne tento štát? Ak sú to jeho oficiálni reprezentanti, tak je to zúfalé, a nemyslím, že ich zaujíma čokoľvek iné než rýchly vlastný prospech.“
Prečo ste neskúšali so Slovenskou filharmóniou? Nebýva to na Bratislavských hudobných slávnostiach zvykom? Veľká slávnostná premiéra v Slovenskej filharmónii?
„Zvykom asi nie a myslím, že Slovenská filharmónia má voči mne vážne výhrady. Okrem toho, rozhlasový orchester mi dosť výrazne vyšiel v ústrety a je za nami aj pomerne dlhodobá spolupráca.“
Čo má proti vám filharmónia?
„Neviem. Musíte sa spýtať ich. Ale keď sa dielo pred šiestimi-ôsmimi rokmi objavilo a hovorilo sa o tom, že by ho mali hrať oni, počul som o najbizarnejších výhovorkách. Vrátane toho, že nie je isté, či som slovenský skladateľ. Myslím, že za tým boli všelijaké personálne nezhody.“
Kritika?
„Odvážil som sa kritizovať v tlači aj orchester, aj bývalého šéfdirigenta a umeleckého riaditeľa, čo zrejme bolo pre inštitúciu dosť neprijateľné. Jednotliví hráči ten problém nemajú, lebo so mnou naďalej spolupracujú pri rôznych nahrávkach - dokonca aj tí, ktorí ma vo filharmónii vidieť nechcú.“
Účinkovanie na Bratislavských hudobných slávnostiach je to jediné, čo ponúkate túto koncertnú sezónu. Je to tak?
„Vyzerá to tak, že budúci rok vo februári bude v Košiciach premiéra trojkoncertu pre klavír, husle, čelo a orchester, ktorý sa volá There Must Be Something… Napísal som ho minulý rok a vznikol vlastne na objednávku či inšpiráciu švajčiarskeho tria Animae, ktoré už má v repertoári jednu moju skladbu.“
Vo viacerých článkoch a rozhovoroch, ktoré v týchto dňoch vychádzajú, sa objavuje, že sa hudobne vraciate na Slovensko. Cítite to tak?
„Neviem, nedokážem si to stále predstaviť.“
Bratislavou bude prvého októbra znieť Breinerova hudba. Aký je to pocit?
„V priebehu koncertu už rozkoš.“
Z čoho?
„Dirigovať orchester bolo pre mňa vždy veľmi príjemné. Rozkoš pozerať sa na hudobníkov, ako hrajú moju partitúru, a súčasne vidieť reakcie publika je jeden z najkrajších momentov v živote.“
Pri uvedení The Story bolo na pódiu vyše tristo ľudí. Prečo tak veľa?
„Vždy ma lákali veľké obsadenia mahlerovského či šostakovičovského typu, tak ako ma vždy fascinovali zvuky veľkého orchestra. Keď som začal za komunizmu The Story písať, domnieval som sa, že nemá žiadnu šancu na predvedenie, a tak som si dovolil napísať úplne všetko, čo som chcel. Preto je tam veľký orchester, čo je kompletný rozhlasový orchester plus asi dvadsaťpäť výpomocí, dva zbory a päť sólistov. Dnes by som to už pre také veľké obsadenie nepísal.“
Nebol jedným z dvoch tých zborov práve zbor Slovenskej filharmónie?
„Áno, bol.“
To už Slovenskej filharmónii neprekážalo?
„Vravím, že sa stále čudujem, ale som veľmi rád, že to robia, pretože sú skvelí.“
Koľko strán má partitúra?
„Približne sedemsto.“
Čo chystáte v najbližšej budúcnosti?
„Dve nové cédečká. Tangá pre flautu a komorný orchester a titul, ktorý sa volá Best of Chineese Evergreen, pre symfonický orchester a sólo husle.“
Dá sa čínska hudba počúvať aj niekde inde ako v čínskej reštaurácii?
„Dá, napríklad v masážnom salóne. Ale okrem toho som ju hrával dosť často a pomerne úspešne na oveľa nezvyčajnejších miestach - na koncertoch. Niektoré moje úpravy čínskej či inej ázijskej hudby sa hrávajú aj v iných častiach sveta než v Ázii. Slovenský filharmonický zbor bude o pár dní účinkovať na podobnom koncerte vo Viedni - tiež som tam aranžoval nejaké japonské piesne.“
Okrem projektov v oblasti vážnej hudby a zmiešaných žánrov sa venujete aj filmovej hudbe. Je to len biznis, alebo to uspokojuje aj vaše kreatívne ambície?
„Filmová hudba je biznis, ktorý mi umožňuje venovať sa aj nevýnosným projektom z vážnej hudby ako The Story či dirigovanie symfonických koncertov, alebo klavírne recitály. Pred pár dňami práve vyšlo cédečko s hudbou pre film Piano Man‘s Daughter, ktorý produkovala Whoopi Goldbergová, a predtým, než začali skúšky na The Story, sme nahrali časť hudby pre americkú produkciu Uprising, ktorá sa prednedávnom filmovala práve v Bratislave.“
ANDREA PUKOVÁ
