FOTO - JURAJ RIZMAN
.„Moje blues," rád hovorí o svojej hudbe slovenský bluesman ERICH „BOBOŠ" PROCHÁZKA (1961). Veľký holohlavý frontman vydal s bluesovým zoskupením The Frozen Dozen nový, v poradí druhý album, ktorá má názov ...grooved... Pod dohľadom producenta Oskara Rózsu na ňom skombinoval obľúbené chicagské blues s modernými rytmickými slučkami. Boboš, samouk ústnej harmoniky, je stálicou na slovenskej bluesovej scéne. Na mnohých projektoch spolupracoval. „Nie som demokrat, skôr monarcha," vysvetľuje pozíciu v skupine, kde hrá spolu s Dušanom Strapcom (basa), Otom Berežným (bicie) a Istvánom „The Wolf" Lengyelom (gitara). „Vo Frozen Dozen každý vie, čo má robiť. Neexhibujeme, snažíme sa hrať spolu, nie proti sebe. To som sa naučil od čiernych bluesmanov."
Blues je na vašom albume ešte temnejšie, než blues býva. Kde sa vo vás to temno berie?
„Dejiny blues sú založené na mýtoch a legendách. Prvú pieseň albumu som venoval dvom mýtickým postavám blues - Robertovi Johnsonovi a Johnovi Campbellovi. Hovorí sa, že Johnson predal svoju dušu diablovi, aby sa stal najlepším bluesovým gitaristom, a on ním aj bol."
Má blues v sebe niečo diabolské?
„Tak by sa možno vyjadril nejaký kazateľ. Blues je očistnou vecou, ktorá dokáže zbaviť ľudí starostí a môže ho počúvať úradník, bankár, ale aj robotník. Keby som sa mal rozhodnúť, kam priradiť blues, či k svetlu, alebo tme, rozhodol by som sa pre svetlo, lebo je nositeľom informácie. Určite by som blues nedémonizoval."
Prednedávnom ste povedali, že do blues musí dať človek pocit. Dlho vám trvalo, kým ste sa to naučili?
„Neviem, kedy som sa to naučil, ale po čase som zistil, že sa mi páči to, čo hrám. Nezáleží na tónoch ani harmóniách, pretože ľuďom neponúkam notičky, skôr odovzdávam môj pocit z toho, že som to v tejto chvíli zahral najlepšie, ako som vedel. Dvadsať rôznych hudobníkov zahrá rovnaký tón, tak ako je možné, že práve tón Muddyho Watersa znie najlepšie. Bluesmani odovzdávajú ľuďom skôr seba než svoju hudbu."
Čiže svoju dušu?
„Dobrý bluesový koncert je vlastne striptíz na pódiu. Ak človek dostáva zo seba najskrytejšie veci, je to správne.
Hovoríte o čiernych hudobníkoch. Kto vás ovplyvnil z bieleho blues?
„Určite spomínaný John Campbell, o ktorom sa vie veľmi málo, hádam to, že žije niekde v karavane na texaskej púšti medzi hadmi a škorpiónmi. Sú množstvá skvelých bielych bluesmanov, pretože blues nie je rasová záležitosť, ale kultúrna."
Hovorí sa o vás, že na harmonike ste sa naučili hrať v kotolni. Je to pravda?
„V kotolni som strávil najlepšie roky môjho života. Vtedy som hrával na harmonike aj desať hodín denne, kým tóny nezačali znieť správne, a ja som sa pri tom cítil skvele. Odvtedy sa pokúšam dostať stav z kotolne aj na pódium."
Aké miesto má blues v súčasnej populárnej hudbe?
„Nesledujem modernú hudbu, tá sa u mňa končí pri Keithovi Jarretovi a tibetských mníchoch, ha ha... Keď sa však zahľadím na MTV, vidím veľa žiarivých koliesok, urýchľovačov a prevodov, na konci ktorých je nejaká Britney Spearsová. Je to šialený oblbovací mechanizmus, ktorý namotá mladých, aby vyťahovali prachy z vrecák svojich rodičov. Blues je opakom toho."
Ako?
„Čím lepšie blues, tým menej prevodov. Stačí jedna gitara, skúsenosti, zážitky a môžete počuť nádherné blues."
Do akej miery sa to darí vám?
„Všetky moje pesničky vznikli na základe niečoho prežitého. Každý má svoje vlastné blues a svoju cestu, po ktorej kráča. Existuje totiž iba jediná cesta, a to je tá, ktorú má každý z nás pod nohami."