Jiří Macháček (vpravo) ako Standa a Marek Taclík ako Ondřej sa snažia dostať k svojim peniazom aj pomocou prevlekov. FOTO - CONTINENTAL FILM
Šeptej a Samotáři - dva úspešné české filmy, v ktorých sa našla mladá generácia. Napriek opakovaniu osvedčených postupov sa však režisér David Ondříček pokúša svojou treťou celovečernou snímkou, ktorá po jesennej premiére prichádza teraz do našich kín, osloviť širšie publikum.
„Vždy nás deformuje doba, informácie a životné tempo. Cítime sa pod tlakom, ale nevieme, ako sa ho zbaviť a z toho vznikajú bizarné situácie. Niekto sa snaží tomu nepodľahnúť, iný podľahne, zošalie a začne sa správať nenormálne. A práve téma všeobecnej normy, teda, čo ešte považujeme za normálne a čo už chápeme ako šialené, ma zaujímala najviac," povedal režisér o svojom novom filme.
Jedna ruka netleská je opäť komédia zo súčasnosti, hlavné postavy opäť stvárnili známi herci, o pôsobivú hudbu sa opäť postaral Jan P. Muchow z populárnej skupiny Ecstasy of St. Theresa. Ide o príbeh naivného Standu (Jiří Macháček), ktorý sa dožaduje svojho podielu z dávneho kšeftu s podnikateľom Zdeňkom (Ivan Trojan).
Pomerne banálna zápletka je zabalená do čierneho humoru a postmoderných narážok na známe filmy. Väčšina gagov je postavená na situačnej komike Macháčka a výraznom hereckom prejave Trojana. Obaja sú spoluautormi scenára, a tak nečudo, že ich postavy patria medzi najvydarenejšie. Popri nich je príjemným objavom debutujúci Marek Taclík v postave prihlúpleho kamaráta Ondřeja, ktorý zbabre, čo môže.
Ani niekoľko vydarených nápadov ako párty po popíjaní čaju z halucinogénnych hríbov, pravidelný štvrtkový manželský sex či pasáž vysvetľujúca názov nemôže zakryť výsledný dojem, že film ako celok príliš nefunguje. Chýba kompaktný príbeh, aký sa Ondříčkovi podaril v Samotároch. Je to skôr sled raz vydarených, inokedy trocha kŕčovitých scén. Hluché miesta scenára sú aj tie, ktoré samy osebe vyznievajú dobre (napríklad krátky shakespearovský monológ Jana Třísku), ale strácajú zmysel v kontexte ostatných pasáží.
Od komédie, samozrejme, nikto neočakáva, že diváci sa od začiatku budú zadúšať od smiechu a nadýchnu sa až pri záverečných titulkoch. Ondříček má rád čiernu komédiu a miešanie žánrov. „Pohybujem sa na hrane vtipu a trápnosti. A to ma baví," hovorí.
Jeho nový film nikoho neurazí, párkrát naozaj vtipne pobaví, ale občas trocha nudí. Jednou rukou sa dá robiť všeličo, napríklad hrať tenis, ale pri kolektívnych športoch už na prvú ligu môžete zabudnúť. A výnimočný film sa podarí jednému človeku, len ak je génius.
