Česká televízia sa nechce vzdať Nemocnice. V sobotu večer uviedla zábavný program Trochu více Nemocnice,na ktorom sa zúčastnili všetci hlavní protagonisti. Program bude mať reprízu dnes o 14.05 h na ČT 1.
FOTO - ČT
Nemocnica na okraji mesta po dvadsiatich rokoch sa skončila. O týždeň sa už svetlá na operačnej sále v okresnej nemocnici v Novom Bore nerozsvietia. Aj divák na Slovensku si v nedeľu večer s úľavou vydýchol. Primár Blažej láskyplne sedí pri lôžku manželky Iny, ktorá sa prebúdza po operácii. Osudy hrdinov sú zavŕšené. Aspoň sa tak zdá, hoci tvorcovia si nechali scenáristické dvierka pootvorené. Autor súčasnej Nemocnice Jan Otčenášek však rezolútne vyhlasuje: „Vzhľadom na to, že som dosiaľ nebol oslovený, o ďalších prípadných dieloch Nemocnice zatiaľ vôbec neuvažujem."
Sám však vie, že nemusí byť jediný, kto bude opäť pokračovať. Ak si to zainteresovaní vydiskutujú, Nemocnica sa po Českej republike a Slovensku usídli v Poľsku, Maďarsku, Srbsku a Čiernej hore, neskôr možno aj v Slovinsku a Nemecku. Koncom januára sa objaví na videokazetách a na DVD.
Dobrá alebo zlá? Pôvodná Dietlova Nemocnica bola lepšia, tvrdili svorne vo svojich ohlasoch diváci. Krajné názory dokonca hovoria o paródii na starú Nemocnicu. Najviac sa bilo do scenára, patetickej hudby, svoje si utŕžili aj herci. Bože, ako zostarli! Čo ten Abrhám nemá ani na zubnú protézu? Viacerí diváci presviedčali, že kým sa primár na ortopédii pozdravil so všetkými ľuďmi na chodbe, stihli si otvoriť pivo, natrieť chleba a ešte priložiť do kotla. A to ešte nespomíname názory na psychologické sondy do hlbín doktorskej duše či povrchné exkurzy po problémoch súčasnosti, akými sú rasizmus a privatizácia. Jurský park je vraj vierohodnejší než nová Nemocnica.
Napriek výhradám sa však ľudia na Nemocnicu pozerali. V Čechách sa stala najsledovanejším seriálom s priemerom takmer 3,3 milióna ľudí, čo je asi 38 percent. Na Slovensku to bolo o šesť percent menej, teda asi 1,5 milióna ľudí. Čo teda pritiahlo ľudí k obrazovkám s takmer rovnakou razanciou ako české hokejové zlato z olympijského Nagana či slovenská radosť z Göteborgu v rovnakej kolektívnej hre s pukom. Zvedavosť? Čo ak sa to časom zlepší? Ako sa to vlastne skončí? Hranie na strunu všeľudovým náladám? Nikoho neuraziť, príliš nezaťažiť a zároveň povedať všetko (a nič)? Odpoveď? Ak by sme zostali pri hokeji, pripomínalo to krasojazdu hráčov, ktorí nevedeli nič o svojom cieli - dať gól a urobiť divákom nefalšovanú radosť.
Jaroslav Dietl kedysi jasnozrivo vyhlásil, že krava sa nemá dojiť nadoraz. Tej po dvadsiatich rokoch nezostalo ani na to, aby si po trinástich večeroch uľahčene zabučala.
