FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
čnú pôsobivosť vďačí umeniu belcanta, ktoré rozkvitlo v osemnástom storočí a ktoré dnes už pestuje málokto," komentoval včera denník Süddeutsche Zeitung jej vystúpenie v mníchovskej premiére Donizettiho Roberta Devereux.
Pred mníchovským publikom triumfovala Edita Gruberová ako starnúca Alžbeta I., zmietaná láskou k arogantnému mladému mužovi a zradená priateľmi. Žena, čo sa lúči so životom, padá na kolená a v kľúčovej scéne kvíli „Non vivo!" - „Nežijem!" a tieto tri slabiky zúfalstva sa „roztrieštili po celom nemom hľadisku mníchovského Národného divadla."
Süddeutsche Zeitung vyhlasuje premiéru za „jej večer", keďže výkony ostatných spevákov, samy o sebe nie slabé, celkom zatienila.
Gruberová celé svoje koloratúrne umenie využíva nie na to, „aby tie bravúrne miesta zaspievala ako také, ale ako náročný psychogram starnúcej vládkyne, ktorá sa márne pokúsila získať späť svoju lásku."
Priaznivci jej spevu si môžu dnes vybrať zo štyroch celkových vydaní Donizettiho Lucie di Lammermoor s Editou Gruberovou. Prvú nahrávku „Grubi" z roku 1983 dnes nemeckí kritici hodnotia ako „trošku nepružnú a meravú", nahrávka z roku 1991 je už „virtuóznou koloratúrou šialenstva". A až teraz, po päťdesiatke, má Gruberová popri koloratúrnej obratnosti aj veľkoleposť, grandezzu, tragickú silu, ktorá je v tejto role taká dôležitá.
V nahrávke, ktorú práve vydalo jej vlastné vydavateľstvo Nightingale, diriguje orchester jej manžel Friedrich Haider. Jej partnerom ako Edgardo je tu José Bros. „Nahrávka zaznamenáva neskorý rozkvet dramaticky rozdrásaného belcanta, ktorý široko-ďaleko nemá nijakých nasledovníkov."
(mf)
