Rozhovor vznikol počas cesty na vernisáž výstavy Yuriho Dojca "SEXY NATURE", ktorá je vystavená v Mestskej vieche v Pezinku od 4. -31. októbra 2001, v rámci MEDZINÁRODNÉHO FESTIVALU FOTOGRAFIE.
Čo Vás priviedlo na Slovensko?
Túžba po normálnosti...
V Kanade ju nemáte?
Nie, tam je všetko perfektné... (smiech) ... perfektné nie je správne. Chcel som zmenu. To je pravda, zmenu.
Sme práve na ceste na Vašu vernisáž, spájate príjemné s užitočným?
So všetkými autormi, ktorí na tejto spoločnej výstave (Medzinárodný festival fotografie) vystavujú som sa už osobne stretol. Mám to rád. Pezinok to je rarita, je to viac spoločenská udalosť, je šťastím, že moji kamaráti robia výstavu, moji noví kamaráti. Od roku 1989 mám úplne nových kamarátov, všetci sú o polovicu mladší ako ja, alebo aj viac a chovajú sa ku mne, akoby som bol ich rovesník.
Prečo od roku 1989?
Lebo dovtedy som sem nemohol chodiť. Bol som odsúdený na neviemkoľko rokov za to, že som odišiel. Ilegálne.
Kedy ste odišli?
Odišiel som v roku 1968 vďaka hrdinskej armáde, ktorá sem prišla a mne sa už nechcelo žiť v takom režime, kde nemôžem žiť, cestovať... Mal som šťastie, bol som v Anglicku cez inváziu... Chýbala mi jedna skúška na vysokej škole, takže som bol celkom rád, keď došli rusi, že nemusím robiť tú skúšku... (smiech) Ale dnes sa už na tom ľahko smeje...
Teraz vo svete najviac rezonuje téma teroristických útokov v USA, ako to vyzerá u Vás v Kanade?
Kanada sa konečne zobudila, konečne zistili, že aj oni sú súčasťou severnej ameriky. Doteraz sa hrali, že sú niečo iné a dúfam, že integrácia severnej ameriky sa týmto zrýchli...
... čo mne len vyhovuje. Ja by som bol rád, keby to bola jedna krajina.
Žiaľbohu, svet vždy ide cez boj, plus – mínus, zlo – dobro, a jedno proti druhému musí bojovať. Demokracia je strašne krehká a žiaľbohu potrebuje takúto bombu, aby sa zobudila. Dúfajme, že zvíťazí demokracia a to „zlo“ pominie.
Nemáte strach, že to prerastie do väčšieho konfliktu?
Sa mi nechce veriť, že skupina neohrabaných teroristov je taká silná, aby mohla ohroziť celý svet. Ja si myslím, že s dobrou špionážou a ... ...trochu to všetko potrvá, že američania sa toho nejak zbavia. Oni sú veľmi „resilient“(rýchlo sa zotavujúci). A vždy kríza ich dá dokopy, ako každý národ.
Vy ste vlastne presne v tom období, keď sa tie udalosti diali, vystavovali vo Washingtone.
Ja som bol vo vzduchu to isté ráno. Pristáli sme vo Washingtone približne v tom istom momente, ako lietadlo narazilo do Pentagonu. Je to náhoda, že moje fotky sú „hlasom obetí terorizmu druhej svetovej vojny“ a vystavovali sme to deň po tom, čo 6 000 obetí týchto teroristov zomrelo. Je tam určitý symbolizmus.
Vy ste minulé leto počas týždňa židovskej kultúry v Bratislave vystavovali časť projektu „Survivors“, je už dokončený?
Ten projekt zmenil meno, už sa to nevolá „Survivors“ ale WE ENDURED a príčina je preto, že „Survivors“ sa stalo také používané, opakované... slovo. V podstate toto sú fotky ľudí, ktorí prežili, čiže je to v podstate viac primerané, ako „Survivors“. Aj ten blbý program americkej tv sa volá „Survivors“
Vnímate za to obdobie od roku 1989 nejaký posun v myslení ľudí, v tom, ako to tu vyzerá?
Určite, určite. Je to veľký rozdiel, napriek tomu ako sa ľudia sťažujú. Ale to sťažovanie sa mi zdá, že je v každej malej krajine, napríklad v Kanade sa ľudia radi sťažujú. Ale ten posun je neskutočný, to sa naozaj nedá porovnať a to už sú len také drobnosti, že všetky spotrebné veci sú k dostaniu, veľa sa stavia...
Žijete v Kanade, čítate SME online?
Sme? Ja nemôžem žiť bez Sme. Je to dobré, je to dobrá informácia. Keď čítaš rozličné noviny, z rozličných kútov sveta, tak si porovnávaš, čo o tom vieš. Kanadské čítam National Post a porovnávam to so Sme. Grafická úprava je dobrá a zmenilo sa to odkedy ich navštevujem. Dôležitý je ale obsah.
Autor: Erik Reingraber
