Božidara Turzonovová. FOTO - SND
Činohra Slovenského národného divadla Bratislava o John Murrell: Posledné leto Sarah Bernhardtovej o Preklad: Maja Rothenbühlerová a Nelly Korcová o Dramaturgia: Peter Pavlac o Réžia: Ľubomír Vajdička o Hrajú: Božidara Turzonovová, Michal Dočolomanský/Juraj Slezáček o Premiéra: 24. a 25. januára
Edmond Got či Gabrielle Rejánová - hviezdam patrilo divadlo devätnásteho storočia, zvlášť vo Francúzsku. Všetko - od textu až po kostýmy sa podriaďovalo menám, na ktoré si dnes horko-ťažko spomenie študent na skúške z dejín divadla. Máločo je prchavejšie než herecká sláva.
Noblesne štíhla, s výrazným nosom a ešte výraznejšími očami - obraz Sarah Bernhardtovej je aj vďaka Muchovým plagátom stále všeobecne známy. Zostala taká, akú si ju nemôžeme pamätať, ťažko povedať, či pre manažérsky talent, alebo škandalózny život, ktorý by ešte aj dnes plnil stránky bulváru. Nesporne však aj vďaka jej talentu a temperamentu - Sarah hrala ešte aj po sedemdesiatke i na vozíčku.
Isadora Duncanová či Maria Callasová už na doskách Slovenského národného divadla „hosťovali". Šancu stvárniť ďalšiu božskú divu dostala tentoraz Božidara Turzonovová, ktorá predviedla kaprice zbožňovanej ženy bez vlastných hereckých vrtochov. Dovolila si byť civilná, stíšená, ironická, ale aj zapálená. Dráma umierajúcej Dámy s kaméliami, ktorú kedysi milovali všetci, sa v jej podaní dokonale prelínala s drámou večného dievčatka, ktoré nemiluje nik a túži ísť do kláštora. Variujúci temporytmus herečkinej reči udával rytmus celému predstaveniu.
Hra Johna Murrella je sledom spomienok porozhadzovaných ako listy papiera, na ktoré verný pán Pitou robí zápisy herečkiných nesúvislých spovedí. Paradoxne, všetko dôležité sa v Bernhardtovej živote možno zaradiť pod p. Premiéry, práca, potlesky, poklesky, pády, Pitou. Svojho zamestnanca núti podľa Johna Murrella predohrávať rôzne vedľajšie postavy z jej skutočného života a nahadzovať jej loptičky na smeče replík. Jeho verné oči sú zrkadlom, v ktorom sa chce vidieť taká, aká bola, či akou chcela byť. Je to márnomyseľnosť či boj o zmysel končiaceho života?
Na rozdiel od Harwoodovho Garderobiera nie je však vzťah Pitua a jeho panej jednoznačnejšie definovaný, čím sa vytvárajú možnosti pre odlišné herecké interpretácie. Juraj Slezáček stvárnil Pitua ako človeka, ktorý chce hranou zábudlivosťou svoju madame odvrátiť od nevyhnutnej záhuby. Identitu herca proti svojej vôli si ponecháva aj v početných prevteleniach.
Na pohľad efektná scéna Jozefa Cillera zvýrazňuje ústrednú tému - drámu slnka, ktoré pochopilo, že zapadá a raz možno celkom vyhasne. Scénograf však nevytvoril výraznejší rozdiel medzi exteriérom a interiérom, svietenie scény zostalo počas noci takmer rovnaké ako za slnečného dňa, čím sa len podporila monotónnosť celej produkcie.
Réžia Ľubomíra Vajdičku držala herectvo na spodnej strane škály divadelnej štylizácie. Inscenátori odmietli pátos, ale aj akékoľvek ornamenty, núkajúce sa divadelné rekvizity, patinu, výraznejšie zvukové či iné scénické efekty. Výrazovo i metaforicky veľmi striedma produkcia je inscenačne priam protipólom výstrednej, nápadnej, poburujúcej herečky, ktorej je venovaná. Objavíme však v nej herecky presvedčivé kontúry príbehu ženy, ktorá si chce pred koncom života vyskúšať ešte raz všetky svoje masky. Pod nimi zostávajú vrásky a duša, ktorá bytostne verí v nedemokratické, zbytočné, ale škandálne krásne umenie.
