Zľava Zuzana Fialová, Jozef Vajda, František Kovár, Robert Roth a Diana Mórová. FOTO - SND
Základná situácia hry Arabská noc je tak trochu ako zo známej piesne Richarda Müllera. Výťah opäť nechodí, vylomí sa zub na kolese a celé zabehané súkolie jedného výškového bloku sa zasekne. Aj keď má Roland Schimmelphennig za sebou aj žurnalistickú skúsenosť, nemusíme sa v jeho prípade báť banálnej sociologickej vzorky nájomníkov opísaných novinovým žargónom.
Autor nám skôr kreslí pred očami realitu, ktorá nie je tak celkom realitou, a sen, ktorý už vôbec nie je snom. Divákom, ktorí sa neorientujú, má v bulletine okrem rozhovoru s autorom slúžiť ako pomôcka aj obrázok M. C. Eschera nazvaný Relativita.
Tohto známeho grafického dizajnéra fascinovalo vytvárať nemožné štruktúry - stúpajúce a zároveň klesajúce schodiská, interiéry voľne prechádzajúce do exteriérov, fatamorgány blízkeho i vzdialeného - dramatika, ročník 1967, fascinuje vytvárať nemožné vzťahy či akcie.
Počas Arabskej noci je ťažko hovoriť o komunikácii medzi postavami, ide skôr o výmenu vnútorných monológov plných mylných predstáv o tých druhých. Realita sa kdesi záhadne stráca ako tlak vody niekde medzi ôsmym a desiatym poschodím tohto čudesného baraku.
Kým na niektorých exotických motívoch hry sa odráža autorova pracovná skúsenosť z Istanbulu, na formálnej stránke zas cítiť jeho prácu pre rozhlas, kde sú podobné experimenty pomerne bežné. Aby literárnosť hry pripomínajúca v niečom štýl Natalie Sarrautovej fungovala aj na scéne, chcelo by to možno o niečo vášnivejší vzťah medzi divadelnou akciou a jej popisom. V prípade tejto inscenácie však repliky a scénický pohyb nie sú v takom súzvuku, ani v takom nesúzvuku, aby väčšmi bavili či šokovali.
Hru ponechal Schimmelphennig takmer bez autorských poznámok, inscenátori teda majú voľnú ruku. Prevažne v Čechách pôsobiaci režisér Martin Čičvák nevyslyšal ani tú jedinú inštrukciu, že fľaša sa má na konci rozbiť. Časť replík dohodol ako rozhovory hercov stojacich na proscéniu do publika - odvážne rozhodnutie, ktoré však potom vyžaduje absolútne čistý inscenačný prístup. V tomto prípade však bolo prinajmenšom nejednotné použitie rekvizít - niekde sa hovorí igelitová taška a donesie sa igelitová taška, niekde sa hovorí moped a jazdí sa na stoličke. Akcie sú poväčšine fiktívne, funkčný výťah, ktorého porucha všetko spustila, sa v absurdnom duchu celej inscenácie použije len pri klaňačke.
František Kovár je rodený herec, ale pre hry iného kalibru. Jeho opravár Hans Lomeier bol priveľmi divadelný a neautentický. Jozef Vajda zas svoju postavu načisto sparodoval až zvulgarizoval. Bláznovstvo zobral smrteľne vážne len Robert Roth, ktorý v postave nazvanej Peter Karpati vytvoril krásnu štúdiu akéhosi nešikovného džina, ktorý sa omylom dostal do fľaše a nevie, ako von. Dve krásne spolubývajúce Fatima a Franciska (Zuzana Fialová a Diana Mórová) udržali pozornosť i mieru štylizácie.
Inscenácie hier ako Arabská noc sú potrebné pre hercov, ostatných tvorcov a v neposlednom rade aj pre divákov. Vizuál tejto konkrétnej inscenácie sa mi však nezdá natoľko atraktívny - scéna Toma Cillera je akousi operetnou Escherovou citáciou - aby odôvodňoval použitie veľkej scény. Podobný experiment si totiž z princípu ťažšie nachádza diváka, a to aj vtedy, ak je sám o sebe dokonalý. Nechcem vyslovovať špekulácie, či „bežný" divák bude prebratie spiacej Francisky do vedomého života chápať dostatočne metaforicky. Aj napriek úprimnej úcte k odvahe tvorcov totiž aj mňa na celej inscenácii zaujala viac formálna štruktúra než existenčná panika hrdinov.
