Ťažko povedať prečo, ale práve v tejto krajine je obľúbeným zlozvykom považovať za vrchol kultúry práve literatúru, hoci nové cédečka pribúdajú minimálne rovnako rýchlo ako knihy. V krátkom čase sa dokonca na našom trhu objavilo hneď niekoľko nových kníh o hudbe.
„Rozhovor si nik neobjednal a s odstupom času si uvedomujem, že to bol vlastne jediný rozhovor, ktorý som v živote uskutočnil. A pýtam sa: Prečo práve s Alexandrom Moyzesom? Nebol to ani môj učiteľ, a navyše bol známy ako „postrach" študentov a „nevraživec" voči mojej modernej generácii," píše v úvode svojej knihy skladateľ Iľja Zeljenka. Text rozhovorov vedúcej osobnosti slovenskej avantgardy päťdesiatych rokov so zakladateľom modernej slovenskej hudby sa zrodil krátko pred Moyzesovou smrťou.
Alexander Moyzes bol kľúčovou a zároveň najkontroverznejšou postavou slovenskej hudby 20. storočia. Ako 22-ročný sa stal riaditeľom Hudobnej a dramatickej akadémie, neskôr bol prvým šéfom hudobného oddelenia rozhlasu v Bratislave, zaviedol pravidelné verejné koncerty klasickej hudby, stál pri zrode Slovenskej filharmónie, SĽUK-u, takmer päťdesiat rokov nepretržite učil mladých skladateľov na VŠMU a, ako v doslove pripomína jeho posledný žiak Peter Breiner, takmer kompletnú symfonickú tvorbu mu vydalo jedno z najväčších svetových hudobných vydavateľstiev.
Kniha rozhovorov, ktoré sa na verejnosť dostávajú po prvýkrát, je zaujímavým čítaním nielen pre hudobníkov. Je to zároveň zaujímavý portrét doby a spoločnosti. „Šanibáči" Moyzes spomína, ako počas pražských štúdií chodil na premiéry Osvobozeného divadla, priatelil sa s Ježkom a mnohými literátmi. O zložitosti jeho povahy svedčia nekompromisné názory na tvorbu iných skladateľov, ale i styky s ľudáckym ministrom Machom za prvého slovenského štátu.
„V tú noc všetci zmizli z Bratislavy - Novomeský, Husák, Jano Púll, Šmidke. Aj ja som sa veľmi rozhodoval, či mám ísť, alebo nemám (...) Bol som už vo vlaku, ale v Trnave som vystúpil a radšej som sa vrátil nazad. Reku, počkám, ako to dopadne," opisuje Moyzes svoj pokus zúčastniť sa Povstania.
Politikum z knihy presakuje aj pri pasážach o angažovaných skladbách, ktoré skladateľov nútili komunisti písať v päťdesiatych rokoch, žiaľ, úplne tu chýba zmienka o Moyzesovom odvážnom proteste proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste '68, ktorý ho stál funkciu predsedu Zväzu skladateľov i miesto rektora na VŠMU.
Ilja Zeljenka, v čase rozhovorov päťdesiatnik, starého pána občas jemne provokuje narážkami na jeho konzervatívnu estetickú orientáciu, no zhodne sa s ním napríklad pri pozitívnom hodnotení významu najstaršej generácie slovenských skladateľov (Bella, Figuš-Bystrý, Albrecht) či odmietaní používania moderných technológií v hudbe. Mimochodom, sám Zeljenka po avantgardných začiatkoch dnes komponuje hudbu vychádzajúcu z tradícií a dúfa, že „častejšie sa budeme obzerať do minulosti a reálne oceňovať kvality diel našich predchodcov, tak ako to vedia literáti i výtvarníci". A to je aj najdôležitejší dôvod, prečo sa oplatí čítať stostranový rozhovor.
