ajnovšom predstavení Návod na použitie, ale v prestrojení za ženu. Za sebou má účinkovanie v muzikáloch Kráľ Dávid, Krysař, aj v divadelnej hre Ako sa vám páči. Tvrdí o sebe, že má blízko k pesimizmu a melanchólii, pôsobí však veľmi sebaisto a optimisticky. Smútky paradoxne nezaháňa prácou, ale samotou. Narodený v znamení Panny s netuctovým menom - Csongor Kassai.
Darí sa vám byť pred kamerou. Čím presviedčate režisérov - talentom, alebo ste v správnom čase na správnom mieste?
Bez talentu vám v tejto brandži nepomôžu žiadne konexie, zdanlivé náhody, ani prehnaná vtieravosť. S dobrými kontaktami, ale bez nadania a kvalitne odvedenej práce nezapôsobíte na nikoho. Ja som mal asi šťastie, že som typovo zodpovedal predstavám režisérov. Nepopieram, že tomu tak spočiatku bolo aj v prípade filmu Musíme si pomáhať. Jan Hřebejk zašiel do castingovej agentúry, kde sa mu dostala do rúk moja fotografia. Zaujala ho a ešte v ten večer sa prišiel pozrieť na premiéru hry Ako sa vám páči. Po nej sme už diskutovali o blížiacej sa spolupráci.
Zaskočil vás úspech filmu a jeho nominácia na Oscara?
Film mal veľký divácky ohlas v Čechách aj na Slovensku. Radosť z nominácie som mal, samozrejme, veľkú. Keď som si pozrel poetickú snímku Tiger a drak, bolo mi jasné, že z víťazstva nič nebude. Nič to však nemení na úspechu, aký film Musíme si pomáhať dosiahol.
Anka Šišková zaň získala Českého leva. Získali ste niečo vy? Napríklad viac ponúk?
Ani v najmenšom. Musíme si uvedomiť, v akých zemepisných šírkach žijeme. Ale nesťažujem sa, nevyplakávam... Práce mám, chvalabohu, dosť aj v divadle.
U "Radošíncov" ste nedávno odpremiérovali hru Návod na použitie v réžii Juraja Nvotu. Stanislav Štepka tvrdí, že sa v nej vo svojej "ženskej úlohe" cítite ako ryba vo vode. Je to tak?
Pán Štepka to síce tvrdí, ale mňa sa na môj názor nepýtal. (Smiech.) Je to naozaj vďačná úloha, ale musel som v jej stvárnení ustrážiť vyváženosť, rovnováhu medzi paródiou a realitou, aby nevyznela lacno, prvoplánovo. Zžívam sa s rolou natoľko, že hoci by mi kolegyne s líčením pomohli, maľujem sa radšej sám. Ide mi to rýchlejšie a výsledný efekt je rovnako pôsobivý.
Kolegýň máte v Radošínskom naivnom divadle viac ako kolegov. Hýčkajú si vás?
S mierou. V tom by som mnou súhlasilo asi aj zvyšných osem mužských členov súboru. Vládne u nás rodinná atmosféra, nesťažujem sa. Skôr naopak.
Pôsobíte optimisticky. Čo vás dokáže vyviesť zmiery?
V minulosti som býval plachý, chýbala mi sebadôvera. Ešte i dnes mám sklony k pesimistickému nazeraniu na svet, k melanchólií. Musím sas tým vyrovnať sám. Keď ma prepadnú depresie, dávam prednosť samote. Nevyvolávam priateľom, nejdem sa nasilu zabaviť medzi ľudí. Nemá zmysel ísť hlavou proti múru, treba brať veci také, aké sú. Naučil som sa svoje emócie kontrolovať. Vyhýbam sa aj konfliktným situáciám. Každému sa predsa raz všetko vráti. V zlom i dobrom.
Čím ste svoju plachosť a nedostatok sebavedomia prekonali?
Do Bratislavy som prišiel z Malého Kamenca, dediny v Trebišovskom okrese. Moje znalosti slovenčiny boli biedne. Nikdy mi nenapadlo stať sa hercom, na želanie rodičov som takmer išiel študovať elektrotechniku - podľa nich seriózne povolanie. Až v amatérskom divadelnom súbore som si uvedomil, že "je to ono". No nedôveroval som si a skutočnosť, že ma prijali na VŠMU, som vnímal ako zázrak. Za veľa vďačím profesorke Macháčovej. Zbavila ma komplexov, naučila hlasovej technike, otvorenosti, dodala mi odvahu komunikovať bez zábran po slovensky. Aj s Bratislavou som sa už takpovediac zblížil. Začiatky však boli krušné. Odkazujem všetkým, čo si neveria: "Nikdy nestrácajte sebadôveru!" Podčiarknite to. (Smiech.)
Ako to vyzeralo na prvej premiére?
Prvú premiéru v Radošinskom naivnom divadle som odohral pred piatimi rokmi. Bol piatok trinásteho a hral som Smrť. Pozoruhodné...
Vašim rodným jazykom je maďarčina. Máte kontakty aj s maďarskou divadelnou scénou? Môžete porovnávať?
Nerád zdôrazňujem svoju národnosť. Rovnako rád hovorím po česky alebo po anglicky. Kontakty, samozrejme, mám. Ešte na študentskej stáži v Budapešti mi utkvel v pamäti vysoko profesionálny prístup k poslucháčom herectva a až prehnaný dôraz na hlasovú techniku, spev, fyzickú zdatnosť. Študenti tam majú v prvých ročníkoch zakázané účinkovanie v divadle či filme, nestúpne im hneď sláva do nosa. U nás to býva často naopak, aj keď nechcem zovšeobecňovať. V Maďarsku je oveľa viac divadiel, mladí herci nemajú s uplatnením také problémy, ako u nás. Ja mám vlastne šťastie, že som tam, kde som.
Eniko Eszeniová je maďarská režisérka, ktorá u nás v SND režírovala Ako sa vám páči. Aká bola vaša spolupráca?
Legendárna. Prenikla hercom pod kožu, vyprovokovala nás k improvizovaným dialógom. Spočiatku sme z nej boli ohúrení. Ja som v práci perfekcionista, mne to vyhovovalo. Herectvo je pre mňa poslaním a toto konštatovanie nepovažujem za frázu.
Spraviť všetko pre dokonalú ilúziu?
Doslova.
A čo účinkovanie v reklamách?
Finančná motivácia, nič iné. S režisérmi ako je napríklad Juraj Johanides je radosť spolupracovať aj na reklame a výsledok stojí za to.
Hovorí sa o novom fime Štepku a českého režiséra Filipa Renča. Má byť o Radošinskom naivnom divadle. Prezrdíte niečo o ňom?
Nakrúcať sa pravdepodobne začne na jar budúceho roka. Nechajte sa prekvapiť. Momentálne ma oslovil aj režisér Juraj Nvota. Vo filme s názvom Kruté radosti sa mi zrejme ujde postava menom Lajos. Nič viac o nej zatiaľ neviem.
Ste spokojný?
Som. Teší ma úspech dlho odkladanej premiéry Návodu na použitie, teší ma, že sa mi o pár dní skončí vojna (Csongor Kassai je momentálne členom Armádneho umeleckého súboru - pozn. red.). Som lenivý tvor a tak ma uspokojuje, že sa vždy premôžem a všetko stihnem, a to aj za cenu, že sa stále niekam ponáhľam. Najmä však verím tomu, že nič nie je neriešiteľné.
Nie je herecká komunita tak trochu uzavretým svetom, svetom "samým pre seba"?
Nedokážem to objektívne posúdiť, ale v mojom prípade áno. Nestretávam sa často s ľuďmi iných profesií, aj keď to možno znie domýšľavo. Dôležité je, s kým si padnete do oka. Ja si mám najviač čo povedať s tými, s ktorými spolupracujem. Neizolujem sa však vedome. Priateľov si vyberám skôr intuitívne, nekalkulujem. A málokoho si pustím k telu. Radšej zostávam v úlohe nestranného pozorovateľa. Nie som typ, ktorý rád nadväzuje nové známosti a zvedavo sa vypytuje.
Zahrali ste si aj v Šulíkovej Krajinke. Máte vy srdcu blízku "krajinku"?
Pravdu povediac, ešte som toho veľa nenacestoval. Nemôžem hodnotiť, porovnávať. Možno na mňa niekde čaká. Ani pri mori som ešte nebol. Dúfam, že sa mi to o rok konečne podarí. Zatiaľ som si dlhodobé výlety do cudziny nemohol dovoliť. Čudujete sa, ale je to pravda... Minule ma pristavil na
zastávke mladý chalan - bol som mu vraj povedomý z divadla a filmu. Potom udivene poznamenal: "Taký známy herec a chodí električkou?"
Vadí vám to?
Nie.
Autor: Katarína Matejčíková / Foto: Desana Dudášová
