FOTO - MARIAN JASLOVSKÝ
Dan Bárta & Illustratosphere * Babylon * Bratislava
Počul som názor, že v hudbe môže byť dobrá len alternatíva a čo je masová kultúra, je automaticky hlúposť. Ľudia, ktorí to tvrdili, mali dvadsať rokov a o históriu hudby sa nijako zvlášť nezaujímali. Preto si nemôžu pamätať časy, keď v rebríčkoch pop music kraľovali Hendrix, Beatles, Emerson, Lake & Palmer a ďalší budovatelia rocku. Ale čo sa týka súčasnej situácie, vlastne majú do značnej miery pravdu.
Našťastie, existujú výnimky. Nespoľahlivý osud občas pomôže k popularite aj veciam, ktoré by boli menšinovou klubovou záležitosťou. Úspech Dana Bártu a jeho skupiny Illustratosphere je pre mňa až nepochopiteľný. Ako je to možné, že niečo takéto náročné a krásne sa mohlo votrieť do priazne toľkým ľuďom? Koncom týždňa sme popularitu Bártu pocítili na vlastnej koži. Sála v Babylon klube, riadne veľký priestor pre minimálne tisícku ľudí, bola natrieskaná, telo na telo, pot sa lial a klimatizácia nikde.
Bárta a Illustratosphere vydali dva albumy. Fenomenálny Illustratosphere (ktorý dal potom názov skupine) vyšiel v roku 2000 a minulý rok pribudol Entropicture, ten má komornejšiu atmosféru, ale Bártovi a spol. sa podarilo neznížiť neobyčajne vysokú latku.
Illustratosphere hrá v stálej zostave, Bárta sa obklopil ľuďmi, ktorí nie sú len sprievodnými hráčmi, ale spolutvorcovia výnimočnej zvukovej architektúry. Kapela neuveriteľne funguje, všetci hrajú vecne, slúžia výsledku, ak treba, predvedú sa sebavedomo a bez štipky exhibicionizmu. Pomyselnou osou skupiny je Robert Balzar, s kontrabasom chápavý džezový sideman, s basgitarou ťahúň, neuveriteľne výkonný groover. Džezmeni sú aj klavirista Stanislav Mácha a bubeník Jiří Slavíček. Filip Jelínek hrá na syntetizátoroch a perkusiách (poznáme ho aj z J.A.R. a kapely Jaromíra Nohavicu), gitaristu Jaroslava Frídla to ťahá skôr do rocku, má podobnú funkciu ako Dominic Miller v Stingových formáciách.
Mimochodom, hudba Illustratosphere patrí tam, kam smeroval Sting, keď hral s džezmenmi, je to farebný mix popu, rocku a džezu.
Kapelová chémia funguje závratne a vytvára sa tak živný roztok pre lídrov vokál. Poviem to stručne: Dan Bárta je veľký v celosvetovom kontexte. Som presvedčený, že keby odišiel do Ameriky, tak sa mu s trochou šťastia podarí to, čo Janovi Hammerovi či Miroslavovi Vitoušovi. Byť v svetovej extratriede. Jeho technika, feeling, frázovanie, schopnosť pracovať s farbou slov a slabík sú enormné.
Jeho scatované sóla by podistým ocenil aj Al Jarreau. A navyše je to sympatický sprievodca vystúpením, ktorý v slušnej slovenčine približuje význam zvukomalebných košatých textov. Koncertné verzie sú obohatené o rôzne špeciálne časti. Pocit výnimočnosti zvyšujú čiernobiele videoprojekcie.
Sú chvíle, keď to príde. Tóny sa premenia na číru emóciu, ktorá sa vlieva priamo do žíl ako infúzia. Niekedy, veľmi zriedkavo, sa stáva, že hudba nadobudne etický rozmer, akoby nám pomáhala byť lepšími ľuďmi, pretože rozširuje a zveľaďuje naše duševné priestory, vyhradené pre krásu. Na koncerte Dana Bártu sa mi stalo presne toto. Neváhajte, dajte sa zveľadiť. Kúra trvá dve a pol hodiny.
