Divadlo sa, samozrejme, nezrieka ani minulosti a naďalej bude stavať na tradícii dobre zavedeného podniku. Svedčí o tom aj najnovší program Milana Lasicu Ja som optimista, kde spieva slovenské šlágre F. K.Veselého a spoločne s J. Satinským spomínajú na starú Bratislavu. Je to program, ktorý dojíma staršiu generáciu, no v publiku je aj veľa mladých, rovnako dobre sa zabávajúcich tvárí. Je to dôkaz, že ak je kvalita, generačná symbióza je možná.V povedomí ľudí sa bratislavské Štúdio L + S spája najmä s dvojicou Lasica – Satinský. Paradoxne, naozaj to platilo skôr v čase, keď sa divadlo volalo ešte iba Štúdio S. Vtedy repertoár skutočne stál a padal najmä na nich dvoch. Boli to večery založené na dvojici – napríklad Jubileum, Ktosi je za dverami, Deň radosti, kde tandem dopĺňal Jaro Filip, ktorý sa, podobne ako Jiří Šlitr, vypracoval zo sprievodného klaviristu na podstatného partnera nielen v hudobno-pesničkových, ale aj slovných skečoch.
Ďalšiu rovinu tvorili divadelné hry renomovaných autorov, ktoré však niesli výraznú autorskú pečať oboch tvorcov. Tí si často na javisko prizývali hercov z iných divadiel. Tak to bolo napríklad v Mináčovom Výrobcovi šťastia, v hre Náš priateľ René I. Bajzu, v Kunderovom Jakubovi a jeho pánovi a v Čechovovom O škodlivosti tabaku.
Niekedy herci vystupovali aj osve, s inými partnermi. V Stalinovi hral s Júliusom Satinským Martin Huba. Do Mrožkových Emigrantov si Lasica zavolal Labudu a do Kumštu k nim pribudol Milan Kňažko. V relatívnej novinke Vtedy na Jamajke (premiéra bola koncom minulej sezóny) vytvárajú rodinku spoločne s Lasicom Kamila Magálová a Ivana Kuxová.
Otázka, kedy dvojica prichystá novú spoločnú hru, zostáva však už roky nezodpovedaná. Istý čas sa hovorilo o Donovi Quijotovi, dokonca jeden termín premiéry bol avizovaný na koniec minulého roka, no nestalo sa tak. Odvtedy je, ako vravia priatelia Česi, ticho po pěšine. Za určitú obetu početným priaznivcom sa môže rátať Satinského večer Šľak ma ide trafiť, ktorý sa vyvinul z jeho novinovej tvorby, a najnovšie Ja som optimista, pesničkový program Milana Lasicu, ktorý zase nadviazal na hudobné cédečko.
Jedno je však zrejmé. Do budúcnosti Štúdio L + S asi na divadelnej kreativite svojich protagonistov stavať nemôže. O to naliehavejšie sa vynárala otázka, čo ďalej. Najnovšie signály z divadla naznačujú, že už existuje odpoveď.
Tento dobre zavedený podnik bude stavať na mladej umeleckej generácii.
To sú oni. Zatiaľ zväčša neznáme tváre mladých slovenských divadelníkov, ktorí si trúfajú presadiť sa na scéne tak tesne spätej s legendou Lasica a Satinský a spoluvytvárať novú tvár Štúdia L + S. FOTO – JOZEF UHLIARIK
Nebude to ľahké. Publikum divadla starne spoločne s jeho hviezdami, a tak najväčší záujem je o ich predstavenia, prípadne produkcie ich rovesníkov. Veľmi dobre to vidno napríklad na festivale České divadlo. Vstupenky na inscenácie so známymi hereckými tvárami sa vypredajú okamžite, kým o mladých, menej známych divadelníkov je záujem podstatne menší. Napriek tomu, že kvalita je neraz aj vyššia, pretože dramaturgia sa snaží doviezť najzaujímavejšie tituly súčasného českého a moravského divadelného diania. Napriek tomu, že predať vstupenky na divadlá, ktoré sú v Bratislave neznáme, je často zložité, v L +S nepoľavujú a snažia sa divákov privyknúť, aby sem chodili nielen na Polívku či Donutila, ale aj na Spolek Kašpar či Dejvické divadlo. Lebo to stojí za to.
Samozrejme, v snahe omladiť repertoár sa neorientujú iba na Čechy, ale aj na Slovensko. V minulosti tu dostali príležitosť napríklad mladí členovia SND v predstavení Lá-á-á-ska, a už niekoľko rokov sa tu odohráva prehliadka najpozoruhodnejších inscenácií Vysokej školy múzických umení – 240 minút s VŠMU. Prichýlili tiež medzinárodný festival divadelných vysokých škôl Projekt Istropolitana.
No a všetky tieto nitky sa teraz zbiehajú do projektu Let‘s go… do Štúdia L + S, ktorý štartuje tento mesiac.
Nové vetry
Let‘ s go do Štúdia L + S je vlastne dieťaťom, ktoré počali rektor VŠMU Milan Čorba a pedagóg školy Milan Lasica so svojimi bývalými študentkami a študentmi. A tiež Naďa Bradáčová, vedúca prevádzky divadla.
O čo ide, vysvetľuje Svetlana Waradzinová, ktorá je čosi ako supervízorkou projektu za mladú generáciu.
„Iniciatíva vyšla od pánov Milana Lasicu a Milana Čorbu. Uvedomovali si, že v divadle nie je čerstvý vzduch, diváci starnú spolu s nimi. V dobrom slova zmysle sme sa teda dohodli na výpomoci. Cez naše predstavenia sa do divadla môže dostať nové publikum, a my zase cez ich priaznivcov, ktorí sem zvyknú chodiť, k strednej a staršej generácii.“
Znamená to asi toľko, že okrem Lasicu a Satinského, konverzačných komédií, hosťujúcich českých scén a agentúrnych titulov, teda toho, čo doposiaľ tvorilo gros ponuky, sa tu pravidelne začnú uvádzať projekty mladých divadelníkov. Ale aj filmárov, výtvarníkov, hudobníkov. Ide o to, aby sa umelecká obec spojila a vedela, že toto je priestor, kde sa môže uplatniť a stretávať.
Plánujú sa zhruba dve divadelné premiéry za sezónu. Každej však budú vyhradené dva dni. Prvý večer sa odohrá predstavenie, po ňom bude vo foyeri hrať hudba korešpondujúca s inscenáciou. Večer ďalej pokračuje, ľudia sa môžu presunúť do divadelnej kaviarne, stretnúť sa a porozprávať s tvorcami.
Na druhý deň bude na programe koncert, alternatívne výtvarné umenie, workshop, happening. Rôznorodými akciami sa má prilákať rôznorodý mladý divák, teda nielen ten, ktorý sa zaujíma o divadlo. Postupne by si mal zvyknúť chodiť sem nielen na produkcie, ale chápať Štúdio L + S aj ako klubový priestor, kde sa môžu ľudia stretávať. Otváracie hodiny kaviarne sa predĺžia, aby sa tu mohli odohrávať neformálne večery a debaty, a tvorcovia tak mali spätnú väzbu.
Divadlo `a la Pulp Fiction
Na túto sezónu sú v rámci projektu naplánované dve premiéry, plus divadelné kabarety z dielne Jakuba Nvotu a Kamila Žišku. Okrem inscenácií priamo pripravených v Štúdiu L + S sem môžu prichádzať aj režiséri už s hotovým projektom a pokiaľ bude zaujímavý, vezmú ho pod krídla.
Prvá premiéra v rámci Let‘s go bude 30. októbra – hra E. Walsha Disco Pigs. V marci to bude hra Doda Gombára Hugo Karas, za ktorú autor dostal minulý rok Radokovu cenu. Oba tituly spadajú do dramatiky, ktorá má prívlastok cool.
O čo ide, vysvetľuje dramaturgička Disco Pigs Vladislava Fekete.
„Cool drama dnes rezonuje vo svete, pretože prináša vážne sociálne témy. Hovorí o nekomunikácii, voľnejších mravoch, vzťahu detí a rodičov, o pocite zhnusenia zo sveta. Hoci v Čechách už uviedli niekoľko titulov, neviem o tom, že by ju niekto inscenoval aj na Slovensku. Pritom Disco Pigs je dnes už kultová írska hra. Je súčasná, orientovaná na ľudí, ktorí boli očarení filmovou produkciou ako Trainspotting či Pulp Fiction, no v divadle nemali šancu pozrieť si čosi podobné. Existovali síce experimenty prepísať Trainspotting pre divadlo, ale nikdy to nevyšlo. Túto hru majú na repertoári divadlá po celej Európe a veríme, že aj na Slovensku sa stretne s ohlasom. Britský mesačník The Stage napísal, že hru akoby vymyslel Tarantino a napísal James Joyce pod vplyvom LSD. Tempo je brutálne, rýchle, v pocite techno, čo je dnes aktuálne. Vystupujú v nej iba dve postavy, mladí ľudia, ktorí sa nevedia orientovať vo svete. V deň svojich narodenín sa flákajú mestom Cork City, ktoré oni vnímajú ako Pork City, teda Prasačie mesto. Všetko demolujú, prepadávajú chodcov, opíjajú sa. V protipóle k ich deštrukčnej fyzickej sile je hĺbavý poetizmus, ktorý vychádza z nespokojnosti a uvedomenia si situácie, v ktorej sa nachádzajú. Hra je veľmi citlivou reakciou na vzťah mladých k sebe, k spoločnosti, rodine. Príťažlivý je aj jej jazyk, ale prekladateľ mal čo robiť, lebo text je písaný v írskom slangu. Podarilo sa ho prepísať do hovorovej podoby bratislavskej slovenčiny, takže slovník je šťavnatý, obsahuje veľa expresívnych slov. Postavy hovoria ako v reálnom živote, aj tým môžu byť blízke mladým.“
Na druhý deň budú v L+S vystupovať funky kapely Seven Days To Winter a Veneer, plus DJ Magálová a mladí slovenskí výtvarníci sa predstavia akčným umením. Po Gombárovej premiére, ktorá má byť česko-slovenským projektom, bude zase česko-slovenský koncert divadelnej piesne a tiež konfrontácia českých a slovenských výtvarníkov.
Pridaná hodnota
„Vymýšľame, ako osloviť diváka úplne iným štýlom než doteraz,“ vysvetľuje marketingovú stratégiu Svetlana Waradzinová. „Chceme sa mu čo najviac priblížiť, aby mladí videli, že divadlo, to nie je iba to, že musia prísť v kravate a v obleku, nemôžu žuť žuvačku, smiať sa, kýchnuť. Budeme ponúkať divadlo s „pridanou hodnotou“, teda aj čosi iné, navyše, atraktívne. Budujeme novú cieľovú skupinu publika, zameriavame sa na mládež stredných škôl až po generáciu tridsiatnikov. Mnohí sú zamestnaní v rôznych firmách, bankách, sú to ľudia, ktorí si ešte len budujú kariéru, nežijú usadeným rodinným životom a chcú sa zabávať. Publikum vyrazíme hľadať aj do ulíc, na internáty, cez školské rozhlasové štúdia, stredoškolské časopisy, cestovné kancelárie pre mladých. Budeme rozdávať letáky, hrať happeningové pouličné divadlo a podobne. Do propagácie a náboru sa zapoja študenti divadelného manažementu – nového odboru na VŠMU. Jednoducho, naším cieľom je začať robiť divadlo ako všade vo svete. Keď sa jeho život nekončí len predstavením, ale divadelný priestor žije neustále.“
***
Predskokanom, ktorý mal preveriť reálnosť projektu Let‘s go, bol pred týždňom kabaret Noc ako na dlani. Všetci tŕpli, či mladí ľudia naozaj prídu v Bratislave na menej známe Túlavé divadlo, ktoré sa sem dotúlalo z Trnavy. Bolo nabité.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
