FOTO - MARTIN MARENČIN
Splatenie dlhu. Tieto slová boli leitmotívom pocitov preľudneného Mirbachovho paláca Galérie mesta Bratislavy na štvrtkovej vernisáži výstavy Štefana Prokopa, usporiadanej k umelcovým nedožitým šesťdesiatinám. A je dobre, že boli aj oficiálne vyslovené, veď umelec, považovaný za vedúcu osobnosť sochárskej generácie vstupujúcej do oficiálneho výtvarného diania začiatkom sedemdesiatych rokov, má až dlhých štrnásť rokov po predčasnej smrti prvú komplexnú prezentáciu s názvom Súborné dielo 1941-1987.
Pravda, značná časť sochárskej tvorby zostala v pezinskom ateliéri, de facto hotová, vytvarovaná v sadre, no nedokončená v definitívnom materiáli. A tak aj napriek úsiliu jeho manželky Natálie a ňou iniciovaného občianskeho združenia Galéria Štefana Prokopa, ktoré sa snaží zháňať financie na záchranu jeho pozostalosti, niektoré diela už schátrali a ďalším tento osud reálne hrozí.
V skrátenom čase
Ani ďalšie dôvody vzniku výstavy nie sú zanedbateľné a neúprosne sa odvíjajú od starého dlhu - reprezentačná expozícia napríklad obnovila (či, vari presnejšie, iba odštartovala?) skúmanie Prokopovho výtvarného odkazu. Na začiatku ho zaškatuľkovali ako protagonistu neosurreálnych tendencií, a to mu už asi aj zostane, hoci kurátor Ján Abelovský si myslí, že práve táto výstava možno upozorní na to, že išlo len o jeho východiskové pozície. „Kam by došiel, keby nám ho nezobrala zákerná choroba, ťažko predpovedať, no zrejme by sa na pôde odkazov surrealizmu či magického realizmu nepohyboval.“
Ak si uvedomíme, že už v polovičke osemdesiatych rokov sa pre vážne zdravotné ťažkosti nemohol púšťať do veľkých projektov, jeho zrelá umelecká dráha bola zhruba iba desaťročná. „Aj počas tohto krátkeho času prekonal priam závratný vývoj.“ Koľko spôsobov tvorby existuje? Prokop tvrdil, že iba jeden jediný - svojský.
O existencii „pamäte národa“, a to sa vôbec netýka len umenia, si na Slovensku nemožno robiť ani tie najmenšie ilúzie. Prokop, napriek fascinujúcemu účinku svojej tvorby na laikov i odborníkov, po náhlom odchode zrazu akoby vypadol z evidencie podstatnej časti kunsthistorikov. Výnimkou nebola ani nedávna veľkolepá akcia Slovenskej národnej galérie Dejiny slovenského výtvarného umenia - 20. storočie. „Zostal tam zabudnutý vari s tromi reliéfmi niekde v kúte, určite by si zaslúžil väčšiu pozornosť,“ hovorí jeho sochársky kolega, rektor Vysokej školy výtvarných umení Ján Hoffstädter, ktorý ho pred štvrťstoročím striedal na poste pedagóga vtedajšej Ľudovej školy umenia.
Útek do intimity
Štefan Prokop vošiel na slovenskú výtvarnú scénu v tých najhorších normalizačných rokoch. Nikdy sa nehlásil k undergroundu, tak, ako nikdy nešiel po ruke vtedajšej politickej moci. Ján Abelovský tvrdí, že „je symptomatickým príkladom umelca, ktorý chcel fungovať v dobe, nežičlivej umeniu“. Ten balans na hrane oficiálneho a neoficiálneho ho postupne posúval k úteku zo sfér spoločenských, z problémov života a človeka, do čoraz viac sa zužujúcich mantinelov, k veciam, na ktoré mu tá moc nemohla siahnuť - do sfér erotiky a sexuality. Ján Abelovský: „Bol to kompromis s istou licenciou: bol útekom od života v reálnom socializme a zároveň i jeho nepriamou kritikou.“
Značný čas od Prokopovej smrti dáva možnosť pristúpiť k reflexii jeho diela bez pátosu a sentimentu, avšak spomienky kolegov, žiakov, priateľov či spolupracovníkov akosi neblednú. Najmä keď úvodný panel fotografií charizmatického umelca z rôznych období jeho života v okamihu dodal vernisáži viac-menej očakávanú, ale už bezprostrednou bolesťou nezaťaženú emocionálnu silu.
„Štefan so svojou Natáliou nám boli svedkami na svadbe, vlastne boli jej jedinými svedkami a hosťami,“ prekvapil režisér Dušan Hanák s manželkou Monou Hafsahl aj niektorých najbližších kamarátov, a kým v iných hlúčikoch sa vyťahovali ďalšie oprášené zážitky, oni poočku kontrolovali, kedy sa už konečne skráti rad gratulantov pred vdovou a deťmi Štefana Prokopa. „Ak tvoríš, trpieť i smiať sa musia aj tvoje sochy,“ vravieval im často.
ALEXANDER BALOGH
