. Kedysi predpokladal, že v staršom veku si na doskách SND zahrá iba dvakrát do mesiaca a bude užívať "zlatú jeseň", ale nestalo sa. V týchto dňoch hrá v inscenáciách Človek pre všetky časy, Inkognito, Chrobák v hlave, Na skle maľované, Prelet nad kukučkinym hniezdom a Veselé paničky Windsorské. Teší sa na pobyt v Dudinciach s manželkou Boženkou, vianočnú lyžovačku a budúce prázdniny v Chorvátsku. Je zručným domácim majstrom, ale aj labužníkom, znalcom dobrého vína a tvrdí, že aj charakterov. Milovník života Oldo Hlaváček
Aj keď je to nespravodlivé, v posledných rokoch letia vtipy o blondínach. Viete prečo nejazdia na kolieskových korčuliach?
(Smeje sa.) Nie.
Lebo ešte nevynašli kolieskový ľad...
V móde sú aj novinárske ankety. Istý televízny redaktor sa pýtal ľudí, ako žijú. Prišiel za Dežom s otázkou: -Dežo, čo čítaš? Dežo hovorí: -Všetko. Novinár: -Ale čo najradšej? Dežo: -Najradšej tú knižku, ktorá bola aj sfilmovaná a volá sa Cigáni idú do neba. Novinár: -A takú knižku by si nechcel čítať - Cigáni idú do práce? Dežo: -Horory nečítam... (Opäť sa smeje.)
Stále zbierate nové fóry, tie najlepšie sa zjavili aj na kazete Vtipák. Čo ďalej?
Trošku sa tomu približuje nový program Dve na tri, ktorý uvádzam v televízii Markíza. Hoci sme sa chceli vyhnúť tomu, aby som aj tam rozprával vtipy, nepodalilo sa to. Začiatok každej relácie korunuje fór, v strede a na záver opäť vtipkujem. Fakt je, že nikto nevymyslel na zábavu nič lepšie ako sú vtipy.
Celý život ste recesista. S Václavom Havlom vás pre výtržnosti dokonca aj vyšetrovali na polícii. Máte stále dobrý kontakt na pražský Hrad? Využili by ste ho v prípade núdze?
Kde ste zasa toto vyňúrali? (Smiech.) Ale nie. My už máme svoj Hrad. Ani ten by som asi v prípade núdze nevyužil, pretože neviem, či by mi z tej núdze práve tento hrad našiel nejakú cestu. S pánom Schusterom, ešte keď bol predsedom parlamentu som mal nie celkom radostnú skúsenosť. Postavil nás bokom, keď Malú scénu SND pozvali do Kanady na česko-slovenský festival. Všetko platili, ale cestu musel odobriť parlament. Resumé? Na "Dni Čechoslovákov" v Kanade vycestoval súbor z Prahy.
A čo s tým Havlom?
S Václavom Havlom som zažil pekné chvíle v našom divadielku (Malá scéna SND - pozn. red.). Jeho prvá hra, ktorú sme uvádzali, bola Záhradná slávnosť. Hral som hlavnú postavu a on bol po celý čas skúšok tu - v Bratislave. Veľmi často chodieval aj k nám domov. Boženka už vtedy dobre varila a jemu, v tom čase priebojnému dramatikovi, chutila najmä jej šošovicová polievka.
Spomenul si na vás aj po revolúcii?
Práve to sa mi na ňom páčilo. Počas prvej návštevy Bratislavy po revolúcii bol v Opere SND. Prišiel za búrlivého potlesku na javisko, ja som sedel som vo veľkom dave ľudí, takže ma nemohol registrovať. Predstavte si, že povedal: "Zdravím Bratislavu a môjho kamaráda Olda Hlaváčka."
Aký vtip by ste teraz povedali svojmu priateľovi - českému prezidentovi?
Neviem, či by som teraz práve s ním vtipkoval. Azda by mi prišiel na um ten starý vtip, ktorý sa rozprával ešte za federácie, keď som bol dosť populárny aj v Čechách. Ktosi navrhol, aby bol Oldo Hlaváček prezidentom. Že keď nám aj dobre nebude, aspoň bude sranda...
Na záhrade pred domom opatrujete trpaslíka. Je to symbol, alebo spomienka?
Toho stokilového trpaslíka sme odnášali z bratislavskej Hlavnej stanice spolu s Ivanom Krajíčkom, Julom Satinským, Milanom Lasicom, asistovala nám i Dáša Veškrnová - dnes Havlová. Dal som zaňho istému chlapíkovi stovku. Stál na bratislavskej Hlavnej stanici a my sme tam nakrúcali Drevený program. Všetci mi ho pomáhali nakladať do auta a odviesť domov. A pretože bol vtedy prezidentom ešte Antonín Novotný, práve Dáša ho pomenovala Tonda.
Do divadla ste sa vraj zaľúbili už v detstve. Vaša prvá úloha bol Ferdo Mravec v mládežníckom predstavení. Ktorá rola však patrí medzi vaše srdcové?
Ách, to som bol prváčik, to bolo veľmi dávno. Keď ma ešte bavilo hrať divadlo, patrili medzi moje najobľúbenejšie predstavenia Goldoniho veci. Už si nepamätám, v koľkých jeho hrách som hral, ale najradšej som mal Harlekýna. Rád som mal aj predstavenia, ktoré režíroval pán profesor Zachar. Vždy nám hovoril: "Na texte mi vôbec nezáleží, zaujíma ma, ako budete hrať a čo budete robiť na javisku." Uvoľnil nám ring a my sme mohli do vôle vystrájať. V týchto hrách sa mi darilo najväčšmi. Keď v Prešovskom divadle režíroval pán Pietor Goldoniho Sluhu dvoch pánov, bolo to výnimočné predstavenie, chodili sa naň pozerať diváci až z Bratislavy. Dnes ešte žijú pamätníci.
Na začiatku vašej kariéry sa neradostne podpísala politika...
Veľmi nerád o tom hovorím. Bol som v treťom ročníku vysokej školy, keď po mňa prišli tajní, posadili ma do auta a odviezli do bratislavskej väznice, kde som zotrval tri mesiace. Po odsúdení na rok pre urážku predstaviteľov spojeneckého štátu a pre poburovanie proti republike som si trest odpykal v Banskej Bystrici. Ktosi otvoril list, v ktorom som písal mojej mame do Žiliny o mojich politických názoroch, a udal ma. V base som pracoval ako žeriavnik. Po prepustení ma nikde nechceli zamestnať, až som sa nakoniec dostal do Prešovského divadla, kam ma angažoval pán riaditeľ Petruška.
Čo ovplyvňuje viac vaše rozhodovanie - politika alebo peniaze?
Ako 19-ročný chlapec som sa presvedčil, že venovať sa politike je ísť hlavou proti múru pre voľačo nedostižné. Klamstvo dodnes pretrváva. Tak, ako som bol prekvapený kedysi, že môžu klamať o oslobodzovaní Plzne Sovietskou armádou, dnes s pokojným svedomím klamú o podnikoch, ktoré rozkradli, porozdávali si a opäť nás vodia za nos. Ak ma niečo zaujíma, je to divák, ktorý sa mojim pričinením zabáva. Čo sa týka peňazí, tie by ma zaujímať mohli, ale až tak po nich nepasiem.
Ako to bolo s mítingom HZDS?
Keď ma zavolali, aby som išiel na estrádu do Žiliny, neváhal som. Až keď Maja Velšicová začala ako moderátorka vítať hostí istého hnutia, zistil, kde som sa omylom ocitol. O päť minút som mal mať vstup a už sa nedalo ucuknúť. Bol to jediný mečiarovský míting, na ktorom som bol náhodou.
S Ivanom Krajíčkom ste boli nerozlučná dvojica. Vašich Gazdov pod gaštanom si dodnes verejnosť pamätá. Rozišli ste sa kvôli politike?
Áno, to bol kameň úrazu. Ivan ma prišiel aj s manželkou Babuľkou, ktorú si dodnes veľmi vážim a milujem ju, nahovárať na účasť na rôznych predvolebných mítingoch. Striktne som odmietol. Komunistická strana mi zničila mladosť, fakt, že som sedel, sa so mnou roky vliekol. Nechcel som sa viac politicky angažovať a ani robiť zlodejom zlaté cestičky, aby mohli kradnúť. Vtedy sa naše cesty rozišli.
Roky účinkujete aj vo večnom muzikále Na skle maľované. Dušan Tarageľ za tých 30 rokov účinkovania trikrát menil kostým, pretože pribral. Vy si stále udržiavate hmotnosť?
Mám už druhý kostým - volám ho tukomer. Podľa toho, na ktorej som dierke, vidím, či musím prestať jesť a piť, či mám začať s prísnou dietou. Pravidelne raz do roka sa štyridsať dní pôstim. Prijímam iba tekutiny, živím sa nízkotučnými syrmi, jogurtami, tvarohom a vajíčkami na tvrdo.
S týmto katovaním som začal práve dnes.
Nemáte vtedy depresie?
Nie. Po prvých desiatich dňoch, ktoré sú najťažšie, by ste mi mohli ponúknuť čokoľvek a ovládol by som sa.
Aký ste manžel, otec a starý otec - aj v súkromí sa stále smejete a rozprávate vtipy?
Ja relaxujem, keď môžem mlčať. Človek nemôže byť stále srandista. Občas sa ma takto relexujúceho priatelia v partii opýtajú, či ma niečo nebolí. Nie, len sa dobre cítim. Rád si len tak sedím, držím ústa a počúvam druhých. A čo sa týka rodičovstva, som pyšný na svojich dvoch synov a milujem naše štyri vnúčatá. Toto leto sme ich vzali s manželkou na dvojtýždňovú okružnú cestu po Slovensku a do sýtosti sme si ich užili.
Aký je váš momentálny životný pocit?
Mám množstvo roboty. Niekedy až neviem, čo skôr. Okrem mojej profesie sa venujem písaniu - scenárov, ale aj novinových článkov. Cítim sa plne využitý.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Peter Leginský
