Od pondelka žije Plzeň 17. ročníkom festivalu českých filmov Finále Plzeň. Jednou z nesúťažných sekcií Finále je Jan Švankmajer - animátor pamäti. Ponúka jedinečnú možnosť vidieť na plátne kompletnú krátkometrážnu i celovečernú tvorbu jubilujúceho českého režiséra (4. septembra oslávi sedemdesiatku). Medzi premietanými filmami sú i dve krátke práce pre stanicu MTV.
Výstava diel manželov Švankmajerovcov s názvom Pamäť animácie, animácia pamäti je v plzenskej galérii už od polovice februára a potrvá až do skončenia festivalu. Práve v galérii Eva Švankmajerová krstila leporelo Otesánek, ktoré po veľkom úspechu v Japonsku vyšlo i v Čechách. "Obrázky v leporele sú autentickými obrazmi naskenovanými z filmu Otesánek. Japonské vydanie na mňa pôsobilo trochu zvláštne. Rýdzo český príbeh - pretože príbeh nenásytného, žravého dieťaťa nenájdete v iných krajinách - bol na spodnom okraji sprevádzaný znakmi pripomínajúcimi rozsypaný čaj," spomína si Eva Švankmajerová.
Po krste leporela Otesánek sme požiadali režiséra JANA ŠVANKMAJERA o krátky rozhovor.
Kedysi ste povedali, že by sa vám páčilo, keby sa všetky vaše filmy hrali v jednom kuse za sebou. Platí to stále?
"Áno. Keďže všetky v podstate vychádzajú z rovnakých pocitov. Z pocitu úzkosti, vyrovnania sa s otrasmi, ktoré sa s človekom tiahnu od detstva. Tých motívov nie je veľa: manipulácia, faustovský mýtus, cesta za slobodou. Striedajú sa stále dokola, vlastne by bolo úplne jedno, v ktorom momente by ste prišli do kinosály."
Váš posledný film Otesánek vznikol v roku 2000. Na čom pracujete dnes?
"Na celovečernom filme Šílení. Námet vznikol už v roku 1970, takže je to projekt zo šuplíka. Lenže odvtedy som scenár niekoľkokrát prepísal. Inšpiroval som sa dvoma poviedkami Edgara Alana Poea. Zakomponoval som doň i texty z filozofických kníh markíza de Sade. Dalo by sa povedať, že je to filozofický horor, horor s filozofickými dišputáciami. Alebo spor o tom, ako viesť blázninec. V scenári sa stretávajú dva názory: absolútna sloboda, tak ako ju chápe de Sade, a totalitný systém dozerania a trestania."
V akom štádiu je momentálne váš projekt, ktorý ste ponúkali už pred zopár rokmi na festivale v Rotterdame?
,,Žiaľ, ešte stále nemáme dostatok peňazí. A to je najväčší problém. Rokujeme po celom svete, od Ameriky až po Japonsko. Teraz neviem so stopercentnou istotou povedať, že sa všetko napokon dobre skončí, ale sme optimisti. Dúfam, že v jeseni tohto roku začneme nakrúcať. Mám však už pripravený i ďalší scenár. Vychádza z jedného sna. Bol už publikovaný v časopise Disk."
Keďže je taký problém so zháňaním financií na celovečerný projekt, nerozmýšľate o návrate ku krátkometrážnej tvorbe?
"Zatiaľ mám nápady len na dlhometrážne filmy. Možno sa však témy na celovečerné filmy časom vyčerpajú a ja si zasa oddýchnem pri krátkometrážnych filmoch. Svoju inšpiráciu, žiaľ, neovládam, neriadim. Nemôžem si povedať, že teraz budem robiť celovečerný a teraz napíšem krátky film."
Plzeň
Režisér a animátor Jan Švankmajer sa narodil v roku 1934 v Prahe. Študoval bábkovú réžiu na DAMU. Počas svojho pôsobenia v divadle Semafor sa zoznámil so svojou budúcou ženou Evou, známou surrealistickou maliarkou. Neskôr viedol Černé divadlo v Laterne Magike. V polovici šesťdesiatych rokov začal nakrúcať surrealistické filmy, koncom osemdesiatych rokov aj videoklipy pre MTV. Svoje filmy spestruje animáciami - k bábkam sa veľmi rád vracia, vraj sú pre neho istotou vo vzťahu k okolitému svetu: "Moje filmy, grafika, koláže, keramika, všetko má korene v infantilnom pohľade na svet, ktorý má podobu bábkovej scény so symetricky postavenými kulisami a bábkami zavesenými na niti," hovorí. Nakrútil veľmi veľa krátkych filmov (mnohé ovplyvnili filmárov Tima Burtona a Terryho Gilliama) a štyri celovečerné: Něco z Alenky (považovaný za jednu z najnápaditejších adaptácií príbehu Lewisa Carrola Alica v krajine zázrakov), Lekce Faust, Spiklenci vlasti a posledný Otesánek. V polovici deväťdesiatych rokov získal Jan Švankmajer Českého leva za umelecký prínos českej kinematografii.
