Robert Roth (vpravo).
FOTO - JANA NEMČOKOVÁ
Hrajú: Robert Roth, Ľuboš Kostelný, Ján Koleník/Lukáš Latinák, Zuzana Marošová, Karin Haydu/Lucia Gažiová, Helena Krajčiová, Ondrej Kovaľ, Vladimír Obšil, Daniel Heriban, Marián Lipták p Premiéra 3. a 4. apríla 2004.
Mizantrop je jedna z tých hier svetového repertoáru, ktoré nové a nové generácie divákov prekvapujú, že neboli napísané v ich čase, aktuálne pre ich obdobie. Odpor proti konvenciám, odmietnutie neúprimných hier dobrého spoločenského správania aj za cenu totálnej izolácie, to je téma, ktorá zjavne nezanikla spolu so smiešnou etiketou kráľovských dvorov.
Režisér Vladimír Strnisko stavil pri uvedení Mizantropa na scéne DPOH Činohry Slovenského národného divadla na mladosť, dynamickosť a komediálnosť. Prekvapenie sa vyjadruje padnutím na zadok, pohoršenie vypučením očí. Aj tak sa určite dá hrať divadlo, aj týmto spôsobom sa tu i tam získa milý komediálny efekt. Ibaže Moliérov výnimočne inteligentný text v stále sviežo pôsobiacom preklade Vojtecha Mihálika by si zaslúžil aj sofistikovanejšie herecké reakcie.
Nemožno povedať, že by účinkujúci chlapci neboli pri ospevovaní krás ženských záhrad v piesni na text Ľubomíra Feldeka milo rozmarní. Ľuboš Kostelný bol v úlohe pragmatického Filinta dobrým protihráčom neúplatného Alcesta, Ondrej Kovaľ si však ako samoľúby Akast trochu zopakoval úspešné pohybové kreácie z iných produkcií. Ján Koleník nakreslil Oronta plocho, jeho reakcie sú priveľmi vypočítateľné. Mizantropa však robí predovšetkým Mizantrop. Robert Roth vzhľadom na svoj herecký naturel posúval Alcesta viac do paródie, chýbala mu prirodzená autorita ironika a intelektuála, jeho prehnane úprimný odľud zostal teda skôr v polohe večného kverulanta a outsidera. Ani obsadenie Zuzany Marošovej do postavy jeho zbožného oltára - Celimény nebolo šťastné, najmä ak herečka nepridala navyše ani jednu polohu k jej doterajším kreáciám naivných žien. Zrelý komediálny talent však opäť ukázala Helena Krajčiová na postave pokryteckej Arsinoé.
Veľkorysé maľované kulisy Petra Čaneckého dávali možnosť doslovne baletne pohodnúť jednotlivé scény a svojou zámernou plochosťou vytvárať kontrast s dynamikou pohybu a reči - podobné očakávania sa však naplnili len čiastočne. Kostýmy málinko pridali k zjednodušenému výkladu postáv.
Je vynikajúce, že sa Moliérovo vrcholné dielo opäť hrá na slovenskej scéne. Je prijemné, že hlas dramatika zaznel zrozumiteľne, svižne, mladistvo, esteticky. Je však škoda, že sa k rafinovanosti textu nepridala adekvátna herecká a režijná drobnokresba, ktorá jediná by mohla túto inscenáciu posunúť medzi pamätné a klasické v tom najlepšom zmysle.
