Také nadšené ovácie, aké zneli v utorok večer po skončení koncertu Mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera pod vedením svetoznámeho talianskeho dirigenta Claudia Abbada, sála bratislavskej Reduty už dlho nezažila. Boli namieste, pretože jej návštevníci boli svedkami silného hudobného zážitku, ktorý sa dal tušiť už na dopoludňajšej generálnej skúške.
Takmer stoštyridsaťčlenný súbor, ktorého členmi sú talentovaní mladí hudobníci z niekoľkých európskych krajín, sa u nás zastavil po dlhoročnej pauze v rámci turné, aby tu odohral dve diela Gustava Mahlera - Rozlúčku z Piesne o zemi a Symfóniu č. 9 D dur. Obe skladby vznikli krátko pred skladateľovou smrťou a sú určené pre veľký orchester. Človek nemusí fanaticky milovať Mahlerove symfonické kolosy, aby dokázal oceniť ich suverénne predvedenie v podaní mladých, nadšene hrajúcich hudobníkov.
Hoci švédska sólistka Anna Larssonová v poslednej časti zo "symfónie pre alt, tenor a orchester", ako sám Mahler v roku 1908 nazval svoju Pieseň o zemi, pôsobila trochu indisponovane, celkové vyznenie večera by určite negatívnejšie ovplyvnilo, keby nevystúpila vôbec. Vzhľadom na pietny charakter skladby to rušilo iba profesionálov, ktorí dokonale poznajú partitúru či nahrávky s inými speváčkami.
Po prestávke prišiel vrchol koncertu - posledné dokončené Mahlerove symfonické dielo. Kým za rozlúčku zo životom ho považujú životopisci, hudobní teoretici hovoria o autorovej rozlúčke s epochou 19. storočia. Obe interpretácie Symfónie č. 9 sa podarilo v Bratislave Abbadovi a mladým hudobníkom spojiť. Hráči, vedení väčšinou jednoduchými gestami, zvládli náročné témy prvej časti, scherzo iskrilo v rytme rakúskeho ľudového tanca, allegro ironickými Mahlerovými narážkami na Franza Lehára či vlastnú tvorbu a posledná časť symfónie bola presne posadená do meditatívnej atmosféry.
Pre dosiahnutie svojej zvukovej predstavy Abbado rozsadil sláčikovú skupinu (podobne zvyknú hrávať napríklad Viedenskí filharmonici) a v snahe zvýrazniť "rozlúčkový" charakter záverečného Adagia zámerne nariadil zoslabovať svetlo v sále. Dlhé sekundy ticha po jeho poslednom geste preťal mohutný potlesk a nadšené dupanie divákov. Keby sa aj všetky skladby v rámci bežných abonentných koncertov hrali podobným spôsobom, Slovenská filharmónia by mala vypredané.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
