Fotografie z cyklu We endured - My, čo sme prežili. FOTO - YURI DOJC
Yuri Dojc je pútnikom, ktorý si svoj domov nesie v sebe. Vedie ho cestovateľský motív - všade dobre, tak načo doma. Po auguste 1968 emigroval do Kanady, no po novembri 1989 je Slovensko obľúbeným miestom jeho návštev. Patrí k najžiadanejším kanadským fotografom pri reklamných kampaniach a za svoju tvorbu získal viacero ocenení. Keď som sa ho opýtal, či registruje počet cien, s úsmevom odpovedal, že ich má asi dvesto odložených v škatuli pod posteľou.
Za pohladkanie po duši považuje aj fakt, že si ho firma Kodak začiatkom 90. rokov vybrala na propagáciu svojho čiernobieleho materiálu. Fotografie Yuriho Dojca možno vidieť v týchto dňoch na medzinárodnom festivale fotografie v Pezinku - cyklus Sexy Nature, ale aj na slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone - cyklus My, čo sme prežili. Október strávil YURI DOJC (1946) na Slovensku.
Ako vyzeral slovenský pobyt?
„V jednom kuse som fotografoval a veľa chodil. Začal som pracovať s digitálnym fotoaparátom, ktorý mi poskytuje väčšie možnosti.“
Aký dojem vo vás zanechalo Slovensko?
„Bol som tu takmer mesiac a som príjemne prekvapený. Aj keď veľa ľudí nemá slová chvály, videl som pravý opak. Životná úroveň je oveľa vyššia ako pred časom. Mám dojem, že Slovensko sa mení dokonca progresívnejšie ako Čechy.“
Zmena prostredia potvrdzuje vašu povesť pútnika?
„Nemám rád vyšliapané chodníčky. To je nuda. Žijem síce v Toronte, ale ak dostanem prácu, idem hocikde. Ak prídete v Spojených štátoch do galérie alebo reklamnej agentúry a vaše práce ich zaujímajú, chcú vedieť o vás viac. Ak záujem nie je, ostáva na vás, aby ste nestrácali svoj čas. A ani ja nechcem strácať čas zbytočnosťami - dynamika života mi dodáva veľkú energiu.“
Ste spokojný so svojimi fotografiami z cyklu My, čo sme prežili?
„Bola to jedna z najťažších prác v mojom živote. Fyzicky, ale aj mentálne. Stojím si za každou fotografiou, pretože všetky sa odvíjali z môjho srdca. Cyklus s názvom We endured - My, čo sme prežili je pomenovaný podľa názvu básne poetky Eriky Lumgrundovej, Slovenky žijúcej v Argentíne, ktorá prežila holokaust. Bola to spomienka na čierne obdobie ľudstva.“
Ako boli prijaté divákmi?
„Bol som prekvapený, lebo vplyvné kanadské noviny Globe and Mail im venovali dvojstranu, čo je dosť neobvyklé. O dva roky je z nich naplánovaná výstava v prestížnej torontskej Art Gallery of Ontario. Dva roky je čakacie obdobie na zaradenie do výstavného plánu tejto galérie.“
V Spojených štátoch už majú fotografie svoje uvedenie za sebou. Dvanásteho septembra boli sprístupnené na slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone. Ako ste vnímali symbolický akcent dňa po?
„Ide o komornú výstavu dvadsiatich piatich fotografií, ktoré sme pripravovali skoro mesiac dopredu. Do Washingtonu som letel jedenásteho septembra a na letisku ma o 8.50 čakal kultúrny radca Igor Otčenáš. New York už bol medzičasom zasiahnutý teroristami, ale my sme o tom nevedeli. Až keď sme išli autom cez mesto, videli sme horiaci Pentagon. Nevedel som, čo robiť. V prvom momente som sa chcel vrátiť do Kanady, ale už sa nedalo letieť. Potom prišiel za mnou veľvyslanec Martin Bútora a povedal mi: Pán Dojc, zostaňte tu. Predsa im nedovolíme, aby nám zastavili život. A tak sme pokračovali. Na vernisáž prišli ľudia z Wisconsinu, Pittsburghu, ale, žiaľ, z New Yorku neprišiel nikto.“
Tieto fotografie sú v protiklade k tvorbe pre reklamu. Ako sa dokážete prevteliť z jednej polohy do druhej?
„Veľa fotografov má jeden životný štýl, ktorý variujú len s malými odtieňmi. Ja zase prechádzam z jedného do druhého, akoby som bol iný človek. Zmením aparáty aj systém fotenia.“
Nie je v tom niečo z Dr. Jekylla a Mr. Hyda?
„Áno, ale aj jin a jang, ktoré reprezentujú jednotu života.“
Spomínali ste, že používate digitálny fotoaparát. Aj u vás už odzvonilo klasike?
„Čistota fotografie je pre mňa akademickou otázkou. Dlhšie už pracujem s počítačom. Fotograf dnes musí byť technikom, pretože počítač vyhranil konkurenciu. Aby som dnes robil dobrú fotografiu, musím mať oveľa lepšie oko ako predtým.“
Môže reklama plniť aj sociálnu funkciu?
„Samozrejme. Je zaujímavé, že práve na základe fotografií zo Slovenska ma oslovil časopis Toronto Life a objednal si fotoesej o ľuďoch žijúcich v Toronte pod titulom City of Nations. Toronto je jedným z najmultietnickejších miest na svete. Neskromne poviem, že som za ňu získal prvú cenu Magazine Award.“
Raz ste povedali, že chcete vyhnať sentiment z fotografie. Platí to stále?
„Áno, viac ma zaujíma nedokonalosť ako perfekcionizmus. Sentiment je cestou za sladkou dokonalosťou a tej sa chcem vyhnúť.“
