Christine, 1983
FOTO © SEIICHI FURUYA
V roku 1973 sa nádejný japonský architekt Seiichi Furuya vybral na loď, ktorá ho preplavila do Ruska. Tam si kúpil lístok na Transsibírsku magistrálu a vystúpil až v Moskve. Odtiaľ išiel do Benátok, Istanbulu, Viedne, Belehradu a Berlína. Jeho cieľom neboli architektonické štúdiá, v rukách držal svoju novú lásku - fotoaparát. Snímal všetko okolo seba. Portréty osudovej lásky Christine, ktorú neskôr tragicky stratil, kritický pohľad na život na Balkáne i na periférii veľkomiest, bizarné mozaiky z čias Berlínskeho múra, ale aj idylické zábery rozkvitnutej prírody.
To všetko sa dá nájsť aj na Furuyovej retrospektívnej výstave vo viedenskej Albertine, ktorá potrvá až konca augusta. "Hľadal som seba, našiel som sa vo fotografiách," povedal v rozhovore pre SME SEIICHI FURUYA (1950) na nedávnej vernisáži, ktorá sa uskutočnila v jeden deň s Rembrandtovou retrospektívou.
O poschodie vyššie vystavuje Rembrandt. Aký je to pocit?
Skvelý, veď mi v Albertine dali vstupenku do nesmrteľnosti.
Nie je to trochu zväzujúce?
Je to veľká výzva, ale moje susedstvo s Rembrandtom sa odvíja od dramaturgického plánu Albertiny. Ten chce ponúknuť širokú škálu umenia. Na prízemí je ešte svetový pop art a minimalizmus. Je si z čoho vyberať. Dúfam, že saVo viedenskej Albertine vystavuje Japonec Seiichi Furuya fotografie o láske, smrti a nádeji ľudia zastavia aj na mojej výstave.
Vaše snímky sú na jednej stene nainštalované, akoby vytvárali dojem jednej veľkej fotografie. Bol to zámer?
Čiastočne. Dokonca som tam dal fotografie z rôznych období. Chcel som, aby sa vytvorila mozaika, z ktorej si divák sám povyberá svoje obrázky.
Fotografie vašej ženy Christine ste však dali dohromady. Sú to vaše spomienky?
Dal som do nich všetko, čo mi bolo blízke. Radosť, túžba, bolesť, miznúci portrét. Už to bude pomaly dvadsať rokov, čo ju nemám. Našťastie, po Christine mi zostali fotografie, ale aj syn Komyo Klaus.
Kde ste sa s Christine spoznali?
V Grazi, kde som prišiel v roku 1976. Bolo to také pehavé dievča s veľkými plachými očami. Mne však otvorila náruč svojho sveta a ja som do neho rád vstúpil. Žiaľ, vstúpil do neho aj smútok a psychické depresie.
Po jej dobrovoľnom odchode z tohto sveta ste napísali, že svet pre vás už nebude taký farebný. Pomohol vám čas?
Zdá sa, že áno. Niektoré fotografie z posledného obdobia sú už opäť farebné. Musel som to prekonať. Pomáhal mi Komyo Klaus a fotoaparát.
Ešte pred pádom Berlínskeho múru ste chodili po rakúskych hraniciach s bývalým Československom, Juhosláviou a východným Nemeckom. Čo vás tam priťahovalo?
V ovzduší už dýchala predzvesť, že raz sa tieto hranice otvoria, ale v druhej polovici osemdesiatych rokov tam ešte bol ostnatý drôt a tanky. Zaujímal ma život ľudí, ktorí sa na seba museli pozerať cez nepriedušne zavreté hranice. V ich očiach som videl veľké sny.
Vedeli ste to ako príslušník inej kultúry a skúseností pochopiť?
Spočiatku som rozdelenej Európe nerozumel. Rovnako ako občasným prejavom antisemitizmu a xenofóbie. Každodenný život ma však naučil pochopiť. A tak vznikol fotografický cyklus - Tak ďaleko, ako oči dokážu dovidieť.
Ktosi vám povedal, že ste fotografom na ceste. Je to presné?
Rád cestujem, ale keď sa už niekde vyberiem, snažím sa tam byť čo najdlhšie. Nie som fotožurnalista, na svoje fotografie potrebujem čas.
Prečo ste zostali v Grazi?
S Christine sme si ho vybrali za naše mesto a aj synovi sa páči. Často som však aj v Tokiu.
V Albertine sa odvíja štvrťstoročie vášho života. Ako ho vnímate?
Sú tam všetky tie veľké maličkosti, z ktorých sa skladá ľudský život: láska, smrť, vášeň, hlúposť i nádej. "Albertinu považujem za veľký predel. Niečo sa končí, iné sa azda začína. S istotou však viem povedať, s čím nekončím: pozorovaním ľudí.
Autor: ĽUDO PETRÁNSKYViedeň - Bratislava
