Na EuroPathalii vystúpili na scéne naraz aj dve divadlá - s presnou minutážou.
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
ourg. * Režiséri: Annette Pullen, André von Turnheim, Patrik Lančarič, Adolfas Večerskis, Diego de Brea, Beryl Koltz * Činohra Slovenského národného divadla, Bratislava 23. a 24. apríla.
Ak je divák otvorený experimentu a do divadla si neprišiel len po dávku dramatickej katarzie, potom mu zrejme nebude prekážať, že sedí na rušnej medzinárodnej stanici. Hoci ňou je bratislavská Činohra Slovenského národného divadla.
Armin Petras z hamburského Thalia Theater si vymyslel žart bez hraníc. Neohraničilo ho jedno divadlo, jeden súbor a už vôbec nie jedna hra. Jeho Learning Europe alebo EuroPathalia (ako projekt príznačne pomenovali naši protagonisti) dokazuje, že aj divadelný "nekus" sa môže stať zážitkom. S podmienkou, že tým v hľadisku neprekáža to na javisku - dokonalý Babylon, v ktorom sa však dá celkom pohodlne udomácniť najneskôr v druhej polovici predstavenia.
Scéna musí byť rozdelená na tri, aby na nich stihlo dvanásť hercov zo šiestich európskych miest v riadnom tempe predviesť všetkých devätnásť úloh Armina Petrasa. Tak môžu pred tromi projekčnými plátnami súčasne predvádzať svoje kusy hneď tri páry hercov, aj keď sa nezdržia rovnako dlho. Každá úloha má totiž svoju presne určenú minutáž viditeľnú na monitore. Má to efekt, akoby všetci prítomní držali v rukách stopky.
Stihne to všetko úbohý divák sledovať v zmesi piatich jazykov spolu s projekciu videoúloh, sprievodným slovom moderátorov, pokynmi režiséra a projekciou spoza scény a z hľadiska?
Napokon áno. Naučí sa súčasne vnímať herecký pátos Litovčanov, psychedelické majstrovstvo Slovincov, ľahkú iróniu z Luxemburska aj prierazné herectvo Frankfurtu. A ak sa hneď na začiatku upne na Hamburčanov, preletí programom s maximálnou možnou ľahkosťou. Len z emotívneho herectva Moniky Hilmerovej a Marka Igondu sa mu veľa neujde. Naši herci na domácej pôde prebrali úlohu sprievodcov predstavením a osviežovali svojím freestyl moderovaním.
Do hĺbky teda Learning Europe nejde a ani sa o to neusiluje. Čo nás potom chce naučiť? Že Európa je kakofónia hlasov, súlad i nesúlad? Potrebujeme divadlo, aby sme to pochopili?
Nie, ale Armin Petras aj tak vymyslel šťastný experiment. Zdanlivo nespojiteľné fragmenty v ňom začali vytvárať mozaiku s rovnakou prirodzenosťou, s akou mikroorganizmy vytvárajú makroorganizmy. Herecké skupiny nedokázali zostať uzatvorené len vo vlastných príbehoch, ale začali na seba navzájom reagovať. Učiť sa navzájom. Tak možno prostredníctvom mladého, otvoreného divadla robia pre zjednotenie Európanov viac ako niektoré bruselské dohody.
