Adriena Šimotová (1926) patrí k najrešpektovanejším osobnostiam českého výtvarného umenia. Po absolvovaní pražskej Štátnej grafickej školy vyštudovala Vysokú školu umelecko-priemyselnú, kde sa zoznámila aj so svojím neskorším manželom, maliarom Jiřím Johnom. V šesťdesiatych rokoch bola spolu s ďalšími osobnosťami členkou umeleckej skupiny UB 12, po augustovej okupácii ešte stihla významnú prezentáciu na samostatnej výstave v Špálovej galérii v roku 1970, počas normalizácie pôsobila na neoficiálnej výtvarnej scéne.
V jej tvorbe dominuje téma telesnosti ako existenčný motív, rozvíja ju ako "permanentný rozhovor, v ktorom sa odtlačky ľudského tela stávajú prostriedkom nádeje". Tento dialóg sa odohráva na plátne alebo na liste, či viacerých vrstvách papiera. Charakteristickým rysom Šimotovej tvorby je prekračovanie kategórií, žánrov a techník výtvarného umenia.
Je držiteľkou mnohých domácich a zahraničných ocenení, jej diela sú zastúpené v najvýznamnejších galériách na celom svete. FOTO SME - PAVOL MAJER
"Nejde mi o to, aby ma priatelia potľapkali po ramene a povedali: Robíš to pekne, Adriena. Chcem, aby chápali, čo som sa svojou tvorbou snažila vyjadriť. Pre mňa je strašne dôležité, keď mi na ulici pani, ktorú som v živote nevidela, poďakuje za moju výstavu," hovorí známa česká výtvarníčka ADRIENA ŠIMOTOVÁ. Netají, že mnohé ťažké životné chvíle jej pomáhal znášať a prekonať intenzívny kontakt s ľuďmi a so skromnosťou a pokorou, ktoré zdobia jednu z najvýznamnejších postáv českej kultúry, dodáva: "Dúfam, že im to svojou tvorbou trochu vraciam."
Dnes o 17.00 h sa v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie v Bratislave otvára jej výstava Adriena Šimotová - Tvár, pripravená v spolupráci s Českým centrom a Francúzskym inštitútom.
Často navštevujete Slovensko?
Veľmi často, hoci vlastne teraz som tu nebola niekoľko rokov. Slovensko som prešla aj peši krížom-krážom, ešte v sedemdesiatke som vyšla na Rozsutec. Ten môj vzťah je tak trochu zábavno-romantický, ale vždy bol veľmi hlboký. Mám tu mnoho dlhoročných priateľov medzi výtvarníkmi, a tiež rodinu.
Prečo ste sa rozhodli pre výstavu s témou tváre?
Pred tromi rokmi som mala veľkú expozíciu v pražskom Veľtrhovom paláci a pôvodne som aj z Bratislavy dostala ponuku na podobnú retrospektívu. No tieto priestory sú iné, menšie, zato sa však presne hodia práve na takúto monotematickú výstavu.
Je to originálny projekt?
Áno, kurátor Pavel Brunclík, s ktorým s\\a mi v posledných rokoch výborne spolupracuje, vie vždy výstavu postaviť trochu inak. Mne to vyhovuje, veď prečo by sa mal každý pozerať na rovnako urobenú vec? Bola by som trebárs rada, aby si do Bratislavy prišli pozrieť výstavu aj Pražania. Netvrdím, že prídu, ale chcem, aby si nepovedali: Boli sme na výstave vo veľtržáku, už nemusíme od Adrieny nič vidieť.
Je motív tváre sprievodcom po celej vašej tvorbe?
Áno, tvárou som sa zaoberala priebežne celý čas. Čo tvár vyjadruje, čo hovorí, čo z nej môžeme vyčítať i čo z nej nevyčítame.
V istých obdobiach ste menili výrazové prostriedky, čo vás k tomu viedlo?
Viac dôvodov. V sedemdesiatych rokoch to bolo rozlúčenie s maľbou, po smrti môjho muža. Bol to okamih, keď mi zrazu pripadalo, že tú maľbu už tak nejako viem. To hovorím pejoratívne, že proste viem ako na to. A že tým začínam strácať ten ostrý pazúr, ktorý spôsobuje, aby človek tú pravdu, čo je asi veľké slovo, ale to, čo sa podobá pravde, naozaj v tom diele hľadal.
Ovplyvňovali vašu tvorbu aj ďalšie faktory?
Iste. Boli to veci všeobecné, politické, človek stál na nejakej strane, tak sa vlastne dostal do undergroundu. Nebyť politických udalostí, možno by som bola paňou, čo si maľuje. Ale to asi nie, predsa len som dobrodruh. Potom to boli rodinné udalosti, hlavne tragická smrť syna. Po nej som začala vyvolávať vo svojej tvorbe podoby jeho, manžela a blízkych, ktorí zomreli. Pomohlo mi to, postupne mi všetko pripadalo menej tragické, nachádzala som po nich pozitívne stopy.
Po rozlúčke s maľbou nasledovali grafiky, koláže, inštalácie, pracovali ste s textilom a nakoniec s papierom.
Tomu som zostala najvernejšia, ale vždy zdôrazňujem, že nechcem byť umelcom papiera. Ten papier je pre mňa svätá vec, dôležitá, mne napríklad pripomína kožu. Kedysi mi jeden novinár hovoril, že sa mu moje veci zdajú kruté, že mu to pripadá, akoby som niekoho strhávala z kože. Ja som mu povedala: Áno, ale je to zároveň moja koža. Ja ju dávam na trh tiež.
Dá sa pri spätnom pohľade vystopovať, či niektoré z období vašej tvorby bolo pre divákov ľahšie prijateľné?
Mladí ľudia reagujú skôr na koláže, konceptuálne veci, starší ľutovali, že som prestala maľovať, iní uvítali, že som začala pracovať s priestorom. Ale človek robí to, čo cíti. V mladosti som bola skôr zmyslovejšia a až keď som dostala od života pár ťažkých rán, tak sa do toho dostali prvky duchovnejšie.
Tie životné rany akoby boli krutou odpoveďou osudu za vaše mladícke prianie (ktoré ste ako devätnásťročná vyslovili v neodoslanom liste svojmu učiteľovi) dostať do svojho výtvarníctva nejakú ranu, ktorá by vám ukázala, či ste schopná ju vydržať.
To bolo strašné, keď som ten list po štyridsiatich rokoch našla - ako som si mohla koledovať o takú hrôzu?
Čo vás k tomu viedlo?
Mala som pocit, že už príliš estetizujem, že tou privolávanou ranou sa umenie stane ostrejšie, stratí nadmernú pôvabnosť, lebo estetizácia je v českom umení nebezpečenstvom. Tými fackami sa to trochu zmenilo.
Rozmýšľate nad tým, ako by vašu tvorbu videl váš zosnulý manžel?
Veľmi často. On bol citovo založený, a tak by mu asi boli moje neskoršie veci bližšie než tie rané, zmyslovejšie, farebnejšie.
Čo si na umení, na možnosti umeleckej tvorby najviac ceníte?
Keď som teraz počas prípravy expozície bola v galérii chvíľu sama, mala som podobný zážitok, ako keď som skončila inštaláciu spomínanej výstavy vo Veľtrhovom paláci. Uvedomila som si, že pri tom, ako putujem životom, či už viac, alebo menej úspešne, je obrovským darom od Boha nie, že to robím dobre - lebo to nerobím dobre, alebo ešte stále to nerobím dobre - ale že môžem vyjadriť, čo cítim.
Myslíte pri tom na konečný tvar diela, na diváka, ako to prijme, alebo si tvorbou hlavne riešite svoj vnútorný problém?
Riešim si svoj problém, ale preto, že sa ho snažím riešiť čo najotvorenejšie a najpravdivejšie, tak on sa stane problémom všeobecným. Raz som si napísala: Čím som všeobecnejšia, tým som osobnejšia, a to je moje krédo.
Možno to nazvať aj posolstvom?
Bojím sa toho slova. Som človek komunikácie, ktorý radšej vkladá svoje odkazy do fliaš a tie hádže do rieky s nádejou, že ich niekto vytiahne. Posolstvo mi pripadá ako niečo príliš verejné, ja by som ho poslala tajne.
