"Monogamný vzťah/ nech konečne sa koná/ už nechcem byť vrah/ v cudzích lonách," sú prvé slová Richarda Müllera vinúce sa z prehrávača po vložení nového CD, ktoré vzniklo po trojročnej štúdiovej pauze. A je to naozaj monogamný vzťah. Po dlhoročnej tvorbe s Jarom Filipom a krátkej spolupráci s Ivanom Táslerom sa totiž Müller po prvýkrát rozhodol napísať si sám nielen všetky texty, ale aj hudbu.
Album vznikol v New Yorku s účasťou troch amerických hostí. Dobrá správa pre domácu scénu: nie je to príliš poznať. Rozdiel je len v tom, že u nás je hudobníkov schopných vyludzovať tóny zľahka, no zároveň priamočiaro, bez zbytočného predvádzania a dodatočných playbackov len zopár. Ide tak spolovice o marketingový ťah a spolovice o splnenie sna nahrávať v Amerike s Američanmi (a bubeníkovi Stevovi Holleymu pribudlo do životopisu k hviezdam typu Paul McCartney exotické meno).
Američania slúžia piesňam či presnejšie Müllerovým slovám. Hudba totiž pôsobí, akoby bola len reproduktorom osobných záznamov z denníka. Svojou atmosférou sleduje obsah textov: excesy z minulosti ("Najlepšia droga, akú poznám je čistá hlava/ musel som skúsiť celý zoznam/ kým našla sa tá pravá") podfarbuje dynamickým rytmom, portrét pokazeného manželstva ("vás dvoch som raz prehral/ musíme si písať len cez sms") naopak kreslí pomocou komorného akustického zvuku.
Väčšina minutáže albumu plynie v pokojnom tempe, bez veľkých gest. Sviežim nápadom je trojnásobné vynorenie pôsobivej melódie Anjel, naopak pokojne oželieť by sa dala latino-skladba Kruh, ktorá vyznieva rovnako toporne ako pokus jedného z Američanov o správne vyslovenie slova monogamný vzťah v úvode albumu.
Aký je teda nový Richard Müller? Uvoľnený, otvorený a tvrdiaci, že škandály má už za sebou. Celkom mu to pristane, no uvidíme, či dokáže vydržať iba sám so sebou. Podľa evolučných biológov je totiž monogamia vo väčšine kultúr sveta neprirodzeným javom.
