Vilma Jamnická: Ničoho som sa nebála

. V novembri oslávi životné jubileum - 95 rokov. Je vitálna, optimisticky naladená, ale rada sa uchýli aj k skeptickej a trochu potmehútskej irónii. Verí hviezdam, ale verí aj v ľudské sily. Oporu nachádza vo svojej životnej skúsenosti, ktorá vyvoláva obdiv už len púhym konštatovaním všetkého, čím musela prejsť.

Narodila sa v rakúskom Linzi, doma hovorili po česky. Do Bratislavy prišla žiť s rodičmi v roku 1921 a odvtedy považuje toto mesto za svoje. Bola jednou z prvých slovensky hovoriacich absolventiek Janka Borodáča. Spolu so svojim manželom, režisérom Jánom Jamnickým, tvorila jadro súboru SND, ktorý napriek vojnovým podmienkam dokázal udržať a pozdvihnúť úroveň slovenského divadelníctva. Od vzniku televízie účinkovala v takmer stovke inscenácií, na jej konte je dvadsiatka filmov. A hoci jej vek pred kamerou predurčil úlohu starenky, medzi astrológmi jej autorita nehasne.

Ste rovesníčkou 20. storočia. Nedávno celý svet oslavoval jeho koniec. Ako 20. storočie charakterizujete vy?
Dvadsiate storočie neskončilo. Tá vojna, ktorá práve začala, má svoje korene v jeho poslednom desaťročí. Uvažujem nad tým, že ešte napíšem knihu -  Žila som celé storočie - aj preto, že som mala otca, ktorý bol mnohovravný, ako som ja, a veľa z jeho rozprávania som si osvojila.

Ako a kedy ste sa dostali k astrológii?
Akonáhle som sa zoznámila so svojim manželom doktorom Jamnickým. On bol diplomat, vedel túto svoju orientáciu krásne tajiť pred svetom. Ja som zasa "ukecaná", čo všetko povie a prezradí.

Vedeli ste už vtedy predpovedať svoj život, svoju vlastnú budúcnosť?
To ide pomaly. Je to ako jedno vysokoškolské štúdium.

Dá sa zvíťaziť nad vlastným osudom?
Narodila som sa v rovnaký deň ako autor bestselleru Motýľ - Henri Charriére. Bolo to v roku ohnivého koňa a v mesiaci škorpióna. Myslím, že mi osud doprial, aby som zvíťazila nad svojou povahou, ktorá je vraj považovaná za jednu z najproblematickejších. K Charriérovi bol osud krutejší.

Čo podľa vás znamená toľko avízovaný vek vodnára, ktorý mal svetu priniesť duchovný rozvoj?
Planéta Urán, ktorá vládne vodnárovi, je okrem iného planétou terorizmu. Máme sa my na čo tešiť! Stále sa hovorilo len o tom, že začína vek intelektuálov, vek duchovného rozvoja - máte vidieť ten duchovný rozvoj, čo sa odohráva pod bombami! Na druhej strane, možno nás lepšie naučí zaobchádzať s právom človeka, s jeho povinnosťami, jeho možnosťami.

Veríte v zachovanie duchovnej energie človeka, možnosť zdokonaľovania v ďalších životoch?
Ja tomu verím. Náuka o prevteľovaní učí trpezlivosti. Musíš vedieť zaobchádzať so svojim životom. Len ten, kto sa naučí  pracovať hlavou a robiť niečo dobré pre iných, môže postúpiť. Vydala som sa za človeka, ktorý bol v ezoterickom zmysle vyššie odo mňa vyvinutý. Ja som zasa bola svedomitá a vedela som sa mu podriadiť. Musela som sa s ním rozísť, lebo inak by sa mi nepodarilo dosiahnuť samostatnosť. Ničoho som sa vtedy nebála.

Hovoríte o podriadení. V hereckom povolaní sa táto schopnosť veľmi nepredpokladá.
Keď som hrala krásne roly, rada som doma čušala. Dokonca aj tie zlé bosorky som rada hrávala. Bolo to uvoľnenie sa - to, čo musíte doma, v rodine, v sebe potlačiť, to mohlo slobodne vyletieť von... Divadlo je nádherné... Ale v päťdesiatomdruhom roku ma odkádrovali. Musela som podpísať vyhlásenie, že budem hrávať len maličké vedľajšie úlohy.

Kvôli čomu vás "odkádrovali"?
Mladý človek dnes vôbec nevie pochopiť, čo to voľakedy znamenalo - kádrovanie, lebo ono samotné totiž nemalo nijaký logický podklad. V päťdesiatych rokoch komunisti odbúravali aj vlastných...

Museli predsa uviesť aspoň nejaký dôvod.
Vy chcete na všetko logický dôvod. Ja som sa nemohla pozrieť do svojich vlastných záznamov. Boli neprístupné. Komisia mi okrem iného vytýkala, že som hrala v Messinskej neveste princeznú. Rozpovedala som im, ako ma po jednom predstavení zastavil policajt a kontroloval, čo som zač. Povedal, že pozná z divadla všetky uvádzačky a upratovačky a že ja nie som jednou z nich. "No, museli by ste sa pozrieť na javisko," odpovedala som policajtovi. Čiže na javisku som bola ako kráľovná a domov som išla ako posledná upratovačka. To ma pred komisiou ako-tak zachránilo.

Vyhľadalo vás množstvo ľudí. Poznáte ich osudy. Nie je to náhodou tak, že ľudia chcú skôr poradiť a utešiť, než poznať budúcnosť?
Ak radím, tak len tak, že upozorňujem na to, čo bolo človeku podľa astrológie darované. Ja sama som sa naučila urobiť zo svojho osudu to najlepšie. Aj pán Boh mi požehnal - dožila som sa vysokého veku. Vždy som všetko vedela odpustiť, všetko som dávala do Božích rúk. Samozrejme, veľmi ma bolelo, keď ma doktor Jamnický opustil, ale napokon som si povedala, že je to vôľa Božia. Narodila som sa s tým, že pomstu nepoznám. Nedávno som istému pánovi hovorila: "Každý, kto mi ublížíl, umrel prv ako ja, lebo ja som im z duše odpustila." A on na to: "Pani Jamnická, oni umreli normálnou smrťou, len vy ste to voľajako pretiahli..." (Smiech.)

Kto vás viac vyhľadáva? Muži alebo ženy?
Ženy.

Čím si to vysvetľujete?
Ženy väčšinou nevedia, ako si majú poradiť s mužom. Lebo muži si nevedia navyknúť na emancipáciu, na to, že im je žena rovnocenná. Je to asi veľmi ťažká vec.

Svoju mladosť a najtvorivejšie obdobie ste prežili ešte v prvej polovici 20. storočia...
Radšej by ste sa ma mali opýtať, čo naozaj považujem za najkrajšie obdobie svojho života... Bolo to do môjho šiesteho roku u starej mamy. Raz ma stará mama ako najstaršiu vyznamenala tým, že ma vzala na pole. A tie polia boli ako záhrady!

Chodievate do divadla?
Ako sa mi podarí. Naposledy som bola na Tajovského Ženskom zákone. Bolo to nádherne urobené! Ja som tiež hrala v Tajovského hre Statky zmätky - Betu. Moja mama raz sedela v hľadisku, a keď som si kľakla na javisku pred divadelnú matku a plakala som: "Mamička moja zlatá, tak ma bije ten môj muž, ja vám tu už nebudem!", moja vlastná mama v hľadisku nariekala. Myslela si, že je to skutočnosť. Ale je pravda, aj ja som z domu ušla, lebo nechcela, aby som chodila s Janom. Vravela, že je pre mňa pripekný, že mi nemôže ostať verný po celý život. A veru, všelijaké veci robieval. Hocikedy pri mne oslovil nejakú ženu: "Chcela by ste byť mojou manželkou?", každá zhíkla: "Pane doktore, bylo by to možné?" A on na to: "Žiaľbohu, nebolo, lebo Vilma mi nechce dať rozvod." Taký beťár to bol! (Smiech.) Muži sú muži, myslia si, že majú väčšie právo...

Ako ste našli duševnú rovnováhu?
Existuje planéta duševnej rovnováhy a veľkých peňazí, volá sa Chirón. Rovnováha a peniaze sú spolu, pretože bohatstvo si udržíte, len ak ste vyrovaný - a ešte nesmú byť do toho tri vojny, však? Objavila sa v mojom horoskope, čo bolo veľmi dobré pre herectvo, lebo ľahko sa rozhýbem a ľahko sa uvediem naspäť do rovnováhy. Na požiadanie som vedela pred kamerou plakať. Lenže režiséri boli hrozní, nechali vás to šesťkrát urobiť, a na siedmy - naostro, nebolo už vody v očiach.

Autor: Tina Čorná / Foto: Ladislav Lajcha