Milan Lasica: Ja ako feminista...

alebo neboli za dverami, debaty, najnovšie aj články do novín. Scenáre, texty piesní, naspievané albumy, réžie... Okrem toho bratranec Evy Krížikovej, exmanžel Zory Kolínskej, manžel Magdy Vášáryovej, otec dvoch dcér... Skrátka - Milan Lasica.  

V čase vášho najväčšieho boomu vám do života nepekne vstúpila politika. A nejako sa vás nechce pustiť, dokonca ani v osobnom živote... Asi bolo toho, čo vám vzala, viac ako verejnosť vie, ale je niečo, čo vám dala?
O politiku som sa súkromne vždy zaujímal, analyzoval ju. Za komunizmu to bolo dosť jednoduché, všetko bolo čierne, alebo biele. Dnes, keď sa na to dívam, zdá sa mi to ako strata času. V podstate sa človek zaoberal stále tým istým. Bolo to neproduktívne.

Teda vám nič nedala?
Ako taká mi naozaj nič zvláštne nepriniesla. Dokonca by som povedal, že ani tému. Aj keď som bol spolu so Satinským považovaný za človeka, ktorý politiku odvážne komentuje, ja si myslím, že je to viac fáma ako skutočnosť. Nikdy sme sa nezaoberali politikou natoľko, ako by si to boli možno želali naši priaznivci, ani sme sa ňou nezaoberali natoľko, ako si to mysleli naši neprajníci.

Viac skúseností - väčšie poznanie? Je to tak, že čím viac aj tých zlých skúseností, tým viac je človek človekom?
Sú skúsenosti, ktoré by som nemusel absolvovať a určite by som zostal človekom. Bolo pár takých, ktoré som netúžil zakúsiť. Ale čo už má človek robiť, keď ho v živote niečo postretne, ako zmieriť sa s tým, že všetko zlé je na niečo dobré? Keby sa s tým nezmieril, tak by sa uzúfal.

S vami sa vlečú zákazy. Čo vo vás dnes zákazy vyvolávajú? Čo keď sa s nejakým musíte opäť konfrontovať?
Naše zákazy - boli nepríjemné a boli súčasťou tej doby. Nebola si istá v kramflekoch, hoci neviem prečo... Skrátka, keď sa ľudia zasmiali, tak si komunisti mysleli, že sa smejú na nich. Do istej miery to aj bola pravda, a tak bezhlavo a primitívne všeličo zakazovali. Vadila im sloboda a smiech je prejav slobody. Dnes je to, pravdaže, inak, i keď iste by sa našli ľudia, ktorí túžia, aby sa niečo nehovorilo, aby niektoré veci neexistovali, ale už nemajú tú moc ani tú odvahu...

Analogické bolo ultimátum, že z vášho Štúdia S nemôžu ísť Markovičove prenosy. Aký máte dnes s STV vzťah, keď neberieme do úvahy reprízy starých inscenácií, v ktorých tam dodnes hráte?
Ja? Taký neosobný. Napriek tomu, že som mal istý, úplne zbytočný, konflikt s jej riaditeľom. Principiálne som nepriateľ veľkých inštitúcií, ktoré majú dvetisíc zamestancov a z toho je deväťdesiat percent úradníkov. Mimochodom, Markovič je zase naspäť v Štúdiu L + S.

Zato na Markíze vás ľúbia. Aký je váš vzťah ku komercii?
Normálny. Nemám alergiu na komerčné veci, teda ani na komerčnú televíziu. Nepatrím medzi tých, ktorí ju považujú za prameň všetkého zla. Komercia je normálnou súčasťou nášho života, hoci televízia, hypermarkety, všetko komerčné predpokladá, že sa tomu podriadime dobrovoľne. Je to lákanie, nie nátlak. Okrem toho, komercia nepredstiera, že je niečím iným ako je.

Ako sa priatelíte s touto našou momentálnou politickou a spoločenskou dobou? Priniesla vám nový moment - podnikanie.
Divadelné podnikanie nie je jednoduché. Povedal by som, že je to trošku hrdinstvo. Dá sa povedať, že podnikať v divadle, ktoré má dvesto sedadiel a ešte k tomu je v podnájme, možno označiť aj za husársky úsok, prípadne samovraždu. Vyberte si... Ale dá sa to, ak človek vie, prečo to robí.

Povedali ste, že kvôli podnikaniu by ste hrať neprestali. Vaša žena prestala hrať kvôli politike. Neviem, aký bol na to váš názor, ale povedali ste jej ho vtedy?
Povedal som jej ho. Podporoval som ju. Myslíte politikou to, že v deväťdesiatom vstúpila do diplomatických služieb? Hovoria, že diplomacia vraj nie je politika... Podporoval som ju, lebo som si myslel, že by sa v tejto oblasti mohla uplatniť. Vedel som, že pokiaľ ide o herectvo, je pre ňu pasé. Z toho už vtedy chcela vycúvať.

Nie je vám ľúto, že hrať prestala?
Nie. Nebolo mi to ľúto. Viete, u herečiek je to také zvlášne - ich hviezdna kariéra trvá dosť krátko. U mojej ženy to prišlo veľmi skoro, mala pätnásť rokov. Pre herečku sa nedostatok príležitostí, keď sa začne blížiť k štyridsiatke, stáva dosť frustrujúcim okamihom.

Ako jediný z divadiel máte na doskách aj jediného politika - Kňažka v Kumšte. Vysoké štátne funkcie sa s umeleckým svetom veľmi neznesú. Odkiaľ prišiel nápad obsadiť Milana Kňažka?
Kumšt vznikol ešte predtým, než mal Milan Kňažko vysokú štátnu funkciu. Vtedy, v deväťdesiatom siedmom, bol normálnym opozičným politikom. Nie som si istý, ale Kumšt dokonca možno objavil a doniesol on sám. Skrátka, prejavil záujem, čomu sme boli, pochopiteľne, radi, pretože je to dobrý herec. Nová situácia nastala, keď sa stal o rok na to ministrom. On sám si nebol istý, či má pokračovať - z časových dôvodov, ale aj preto, či má vôbec minister hrať v divadle, a to ešte dosť zápornú úlohu. Ja som to chápal, ale zároveň som robil všetko preto, aby mu ľudia, na ktorých on dá, hovorili, aby hral ďalej. A oni tak robili naozaj úprimne. A možnože nastane taká zvláštna situácia - začal hrať, keď ešte nebol ministrom, a bude hrať, keď už ministrom nebude.

Vraj sa cítite byť mestským človekom, ale zároveň vás nejako vídať v spoločnosti rodákov. Mýlim sa? Vraciate sa ku koreňom?
Som mestský človek, to je pravda. Na tú dedinu - ktorá sa volá Pliešovce a odkiaľ pochádza moja rodina, otec a stará mama, dokonca som tak aj ja rok žil a chodil do školy - som však mal silné väzby. Sú ale v polohe spomienok. Svet, ktorý som tam poznal, dedina, ktorú som tam zažil, existuje len v mojej hlave. Takže takýto mám k tomu vzťah... Hoci si myslím, že je dosť silný.

Vy ste chceli byť divadelníkom, ste ním, aj hercom, aj komikom, ktorý nachádza zmysel pred plným smejúcim sa hľadiskom. Publikácie vašej tvorby sú však do veľkej miery spisovateľskou a scenáristickou prácou. Tá evokuje ticho a samotu. Nie je to schizofrenické?
Písanie si vyžaduje veľké sústredenie, ale hlavne vytrvalosť a pravidelnosť. Spisovateľ by mal písať, aj keď mu nič nenapadá, skrátka stále, len by to nemal publikovať. Ja som vždy písal nárazovo. Keď bolo treba... V tomto nie som spisovateľom v pravom zmysle slova. Ale musí to byť krásny život, keď sedíte sám pred nepopísaným papierom, dnes pred prázdnou obrazovkou počítača, a chcete ju zaplniť svojimi myšliankami. Poznám trochu ten pocit vzrušenia aj toho uspokojenia. Asi som nebol dostatočne trpezlivý a hlavne som chcel veci, ktoré som napísal, realizovať. Väčšia droga ako ten popísaný papier bolo pre mňa plné hľadisko divákov, ktorí sa smejú. Dal som tomu prednosť, hoci som sa to snažil skombinovať.

Text má pri vás veľa podôb - okrem spomínaných píšete texty piesní, do novín, aj rozhovor s Halinou Pawlowskou ste urobili. Čo však pre vás znamená text ako pre konzumenta?
Ako pre čitateľa? Keď som bol mladý, dával som si dokonca každodenné normy, koľko strán prečítam - takto som prečítal Vojnu a mier. Čítal som aj divadelné hry, a čítať tie je strašná vec, niečo zúfalé. Čítal som aj beletriu, ale od tej som sa odklonil skôr smerom k literatúre faktu. Teraz ma baví čítať napríklad knihy Paula Johnsona.

O pokračovaniach kníh vášho súborného diela hovoril jeho krstný otec Miroslav Horníček: "Po takých ľuďoch ako Lasica a Satinský jednoducho ostávajú stopy." Ktorú svoju stopu považujete vy za najvydarenejšiu, najdôležitejšiu, najkrajšiu?
Neviem. Nikdy som nad tým nerozmýšľal, myslím si, že to ani nie je v mojej kompetencii. To sa uvidí.

V 68-69 ste moderovali Bratislavskú lýru. Akosi ste sa k tomu vrátili. Ja to nechcem hodnotiť, ale zaujíma ma, ako to hodnotíte vy. Prečo vás to prilákalo?
Lýra, tá ponuka bola nečakaná. A bolo to veľmi príjemné, ľudia sa bavili na tom, čo som povedal, bolo to atraktívne. Orchestre, speváci, speváčky, živá atmosféra festivalu... Bolo to celkom príjemné. A po tridsiatich rokoch, v deväťdesiatom siedmom, mi dali ponuku moderovať Ceny Thálie v Prahe, v Národnom divadle, pred neuveriteľným obecenstvom českých divadelníkov. Na jednej strane to bolo veľmi náročné publikum, na druhej veľmi inteligentné, srdečné a solidárne. Potešilo ma, že som ich dokázal pobaviť a osloviť. Bol to pre mňa veľký zážitok, hoci som mal veľkú trému.

Zaujíma ma konkrétne Miss. Nezaváhali ste? Že Lasica a Miss? Napríklad vám nenapadlo, že si poštramotíte portfólio, teda imidž?
Neviem, prečo by som si tým mal pokaziť imidž. Čo je na tom zlého? Imidž by som si mohol pokaziť, keby som hral v pornofilme, ale takú ponuku asi nedostanem. (Smiech.) Dobre moderovať Miss je pre mňa prijateľnejšie ako zle hrať v hlúpej inscenácii. Nie som predpojatý voči istým žánrom. Nemám v sebe tento druh provinčného snobizmu.

A teraz, keď je všetko jasné a ste tam ako moderátor zavedený, teší vás, že vás majú ľudia v tejto pozícii radi a oceňujú, že tomu dávate punc kultúrnejšej pozerateľnosti?
Teší. Mňa vždy teší, čo sa mi podarí alebo v čom neprekážam. Aj keď zasa iste by som mohol byť aj bez toho.

Poďme trochu klebetiť o tých, čo tu teraz nie sú. Nedávno pre TV oko hovorila vaša prvá manželka Zora Kolínska aj o svojich mužoch. Aj o vás. Vraj ste sa spolu nasmiali... To fakt sa dá s vami doma nasmiať?
To ma dosť prekvapuje. Naozaj sa mi nezdá, že by som bol doma veľmi zábavný, skôr sa stane, že som niekedy zábavný tak automaticky.

A Július Satinský zasa pre TV oko povedal, čo vám závidí. Recipročne - čo závidíte vy jemu?
Predovšetkým pamäť a manažérske schopnosti. A potom topánky.

Vraj ste prestali fajčiť, a to je podľa Satinského bezcharakterné...
Vidíte, tak sme obaja bezcharakterní. Julo prestal fajčiť pred dvadsiatimi rokmi, ja len pred rokom. On je teda bezcharakternejší.

Vašich štyridsať spoločných rokov predurčuje k porovnávaniu. Asi žiadna žena oslovená pánom Satinským "čučoriedka" nepredpokladá rovnocenný rozhovor. Čo vy a ženy?
Čučoriedky sú len mladé dievčatá. Pre ďalšie vekové kategórie má iné názvy - až po praženicu. Je to hrozné, naozaj. Je to vyslovene machovské videnie tejto problematiky... Ja ako feminista s týmto v zásade nemôžem súhlasiť... Fuj! (a teraz by som naozaj rada vedela, ako to pán Lasica myslel...- pozn. autorky)

Josefovi Lauferovi vraj behali po chrbte zimomriavky, keď vás videl v Cyranovi. Kedy behajú po chrbte zimomriavky vám?
Z umeleckého zážitku mi zimomriavky po chrbte behávajú. Mávam tieto veľmi vzácne chvíle. Málokedy mám síce príležitosť, ale som toho schopný.

Nechcem to vedieť absolútne a s trvalou platnosťou, ale keď ste už naspievali album piesní F. K. Veselého Ja som optimista, ako by ste momentálne vyjadrili svoje naladenie?
Ja mám naladenie stále rovnaké, ale optimizmom sa to rozhodne nazvať nedá. Čím som starší, tým mám pohľad na svet veselší, zmierlivejší, ale optimizmus to ešte furt nie je.

Pre SME ste raz povedali: "Človek v živote musí robiť kompromisy, ale keď ide o jeho tvorbu alebo umelecké meno, mal by sa toho vyvarovať." Máte niekedy pocit, že ste sa nevyvarovali, alebo nie dosť vyvarovali?
Nie nemám. Za komunizmu sme v tom boli so Satinským až po uši, lebo sme sa často dostali do situácií, keď by isté kruhy boli privítali, aby sme v našej tvorbe začali s konjunktrurálnymi, alebo priamo povedané protiamerickými, tendenciami, ale ubránili sme sa. Tomuto sme sa ubránili, povedané vojenskou terminológiou, aj za cenu strát. Takéto kompromisy som chvalapánubohu, a naozaj ma to teší, nikdy nerobil. Potrebný kompromis je len ten, keď sa s niekým potrebujete dohodnúť, aby ste niečo urobili. Ak sa z akýchkoľvek dôvodov, ako je zásadovosť, nezmieriteľnosť, hrdosť, presvedčenie, že máte pravdu, nedohodnete, tak tá vec nevznikne, a neviem, aký to má zmysel, keď niečo nevznikne... 

Autor: Kata Račková / Foto: Peter Leginský