Svet fotografií Mira Švolíka je miestom, kde sa môže stať všetko. Montážami vytvára atmosféru, z ktorej vanie láskavá irónia, sarkazmus, ale aj poetika detského sveta. Medzinárodne uznávaná osobnosť „novej slovenskej vlny“, nazývanej aj Generácia ‘60, chce len jedno – fotiť to, čo ho baví.
„Občas sa okolie snažilo ma pritlačiť aj do vecí, ktoré ma nebavia, ale vždy to dopadlo zle,“ povedal v rozhovore pre Magazín SME Miro Švolík (1960). „Ostatní to považovali za dobré, ale ja som vedel, že to bol ‘prúser‘. Nie je vari ideálom fotiť to, čo človeku spôsobuje radosť?“
Mesiac fotografie ako happening
Miro Švolík je autorom oficiálnej fotografie k 11. ročníku Mesiaca fotografie. Do tvaru polmesiaca nakomponoval ľudí z organizačného štábu Mesiaca fotografie vedeného riaditeľom festivalu Václavom Macekom. Miestom deja sa stalo parkovisko pred bratislavskou Inchebou.
„Fotil som zo žeriavovej plošiny asi z výšky dvadsiatich metrov,“ hovorí Švolík. „Václav Macek všetko zorganizoval a ľudia boli nadšení. Podarilo sa nám z akcie urobiť happening, pri ktorom sa ľudia dobre bavili. Tento typ práce ma teší.“
Na fotografii sa objavila aj nahá postava dievčiny, ktorá bola Švolíkovou asistentkou pri fotografovaní.
„Pôvodne mala pózovať modelka z VŠMU, no neprišla,“ hovorí fotograf, ktorý kvôli fotografovaniu prichádzal z Prahy do Bratislavy. „Fotilo sa to asi dve hodiny, vznikali rôzne varianty. Kamarátka si zatiaľ fotila reportáž z príprav, no ku koncu som ju začal hecovať: Obnaž sa, obnaž sa! Uvidíš, ako tej fotke pomôžeš. Najprv sa okúňala, potom sa nechala presvedčiť. Bolo to neočakávané, ale pre všetkých inšpiratívne.“
Inscenácia a improvizácia
Tímový spôsob fotografovania s príchuťou happeningu je len jednou polohou Mira Švolíka. Mnohé jeho cykly vznikajú intuitívne. Nápady sa odvíjajú od momentálnych úvah autora. Popri montáži (napríklad obrazov prírody a ľudského tela) je výrazným prvkom Švolíkových fotografických cyklov príbehovosť. Prikladá k nim autorské texty, ktoré posúvajú fotografiu do ďalšieho rozmeru. I keď odkaz Duana Michelsa je stále čitateľný, fotograf sa už dávno vymanil spod magnetického vplyvu veľkého majstra.
Pre výraz Švolíkových fotografií je dôležitý aj pohyb.
„Ilúzia pohybu, podobne ako aj niektoré ďalšie atribúty môjho spôsobu fotografovania, pochádza z podvedomia,“ vysvetľuje fotograf. „Nápady vznikajú v stavoch, keď sa zahĺbim do svojich myšlienok. Je to ten povestný stav polohypnózy, keď sa v mojej hlave objavujú nasvietené fotografie.“
Surreálne sny?
„Mám aj ďalšiu hypotézu,“ reaguje fotograf, „že existujú nasýtené myšlienky lietajúce vo vzduchu. Je napríklad čudné, že hromozvod bol vynájdený v tom istom čase v Amerike aj v Európe. Vzduch je nabitý nápadmi, treba sa len odhmotniť a myšlienky zachytiť.“
Vyčerpanie témy
Dejiny umenia, To, čo nás baví, Iný pohľad na vec, Banálne fotky – to sú názvy niektorých cyklov, s ktorými sa Švolík predstaví na svojej autorskej výstave budúci rok v Trnave. Cykly komponujúce jednu tému. Do jej úplného vyčerpania.
„Dávam si limit desiatich fotografií, ktorý však nemusí byť záväzný. Je to počet na obsiahnutie danej témy. Vzrušuje ma objavovanie nových vecí. Vždy idem až k pocitu naplnenia, prežitia témy. Musím ju vyčerpať do maxima. Hoci by niekedy stačila jedna fotografia, desať vytvorí plastický obraz. Vznikne hutná záležitosť, akási guľa, na ktorú sa dá pozerať z rôznych strán a vyvoláva pocit naplnenia.“
Švolíkov fotografický cyklus sa nikdy neuzatvára. Dozvuky z témy sa môžu objavovať aj po rokoch. Ostatne, aj logo k Mesiacu fotografie je inšpirované staršou fotografiou.
Reklama prežuje autora
Voľná fotografia a jej reklamný variant sú pre Mira Švolíka rozdielne veci ako autobus a škatuľka cigariet. Aj keď používajú rovnaké médium, majú iné princípy a zákonitosti. Inými slovami, stoja na protichodných princípoch autocenzúry a totálnej slobody.
„Mal som ambíciu prepájať obidva svety a vychádzať z mojich fotografií do reklamy, ale reklamu ovláda trh a ten zase spoločnosť,“ hovorí Švolík. „Nemám chuť obmedzovať sa a nútiť sa do vecí, ktoré sú mi cudzie. Radšej si budem robiť na svojom a slobodne tvoriť. V reklame nikoho nezaujíma autorská originalita či nové momenty. Zaujíma ich len časť fotografovej práce, ktoré prežujú v smere toku obrovských peňazí. Možnože tento pocit je u každého iný, ale ja sa riadim tým svojím.“
Fotografie Mira Švolíka sú posudzované ako závesný obraz, ktorý môže byť v interiéri. Autor dúfa, že nie ako dekorácia, ale ako pohľad na radosť, ktorý môže jemne spríjemniť spôsob života.
„A to mi ku šťastiu stačí,“ hovorí fotograf, tvoriaci len to, čo ho baví.
