Richard Stanke, Michaela Čobejová, Viera Strnisková a Eva Mária Chalupová * Premiéra 10. 11. 2001 na Malej scéne
Je peklo skutočne červené? A čo je potom ružové? Predpeklie? Obálka románu z červenej knižnice, chodbička do erotického salónu či malomeštiacka obývačka? Scénická i kostýmová výtvarníčka Marija Havran navrhla maloscénické manželské scény vo valéri od decentnej béžovej až po vášnivo fialovú. Domácnosť Johana a Marianny je po desiatich rokoch manželstva nudne kompletná. Vľavo jedálenský stôl na rodinné slávnosti, vpravo sedacia súprava pre priateľov. Manželia si všetky problémy racionálne vykonzultujú, cítia k sebe nehu i úctu. Posuvná stena na začiatku hry ešte zakrýva zvýraznenú vulgárnosť postele, silu túžby uniknúť z ružovkastej istoty, chuť hádať sa celú noc, biť sa, zabúdať na narodeniny rodinných príslušníkov.
Ako sa však spúšťajú samočinné mechanizmy života, z manželských postelí sa demonštratívne vyrábajú jednolôžka, priatelia odchádzajú zo života aj s kreslami, rodinný stôl nebadane mizne. Euforické vzostupy i depresívne pády vzťahov však nakoniec všeličo vyčistia, zbavia scénu zbytočných rekvizít, sústredia city do izolovaného, odľahlého priestoru s nádejou na uchovanie intimity a úprimnosti.
Gauč na divadelnej scéne vyvoláva tie najhoršie očakávania. Z ktorej strany sa vynorí postavička, ktorá bude rozveseľovať milovníkov obývačkových komédií? Aj v divadelnej úprave Vladimíra Strniska vstupuje na úvod do hry rozhádaný manželský pár (Richard Stanke a Michaela Čobejová). Na rozdiel od „dobre napísaných bulvárov“ sa však tí dvaja už nikdy na scéne neobjavia, ich úlohou je iba spustiť reťazovú reakciu manželského rozpadu. Podobne má výstup pani Jacobiovej pripomenúť iracionálnu túžbu po láske. Viera Strnisková zahrala epizódnu postavu Marianninej klientky, ktorá sa chce rozviesť pre celoživotný nedostatok lásky, s nezabudnuteľnou vážnosťou a silou.
Logika bulváru vraví, že neverných manželov treba vyhadzovať z okna. Bergmanova logika ukazuje, aké prirodzené je milovať toho, koho nenávidíme, žiarliť na manželku, ktorú sme opustili, žiadať ohľaduplnosť, keď niekomu ubližujeme. Bergman je presný v opise jednotlivých fáz odvykacej kúry po odchode milovaných.
Ani pre skúsených hercov nie je ľahké zdediť rolu po svetovej hviezde. Anna Javorková však prototyp Marianne vyrobený Liv Ullmannovou nekopírovala, vytvorila osobnosť možno menej éterickú a záhadnú, ale stále dostatočne zaujímavú. Jej Marianna je presvedčivá v triumfujúcej irónii rovnako ako v submisívnej túžbe po nehe. Jozef Vajda sa ako Johan pohyboval medzi machom a mačiatkom, bol milovaným egoistom, zbabelcom riskujúcim všetko, úprimným klamárom. Jeho výkon bol nadpriemerný.
Kritika by sa mohla na niekoľkých stranách zaoberať tým, či má Jozef Vajda vyliezť na stôl, aby mohol z neho demonštratívne spadnúť, či záver hry nie je priveľmi pateticky zrežírovaný, či všetky malé postavy naplnili svoje poslanie. Za najdôležitejší element prevodu tejto látky do jazyka divadla však považujem to, do akej miery dokážu protagonisti zahrať ambivalentnosť vzťahov aj na ploche malých gest a či pri tom prenášajú do hľadiska energiu.
Režisér Strnisko neprepadol vlne „cool“ dramatiky ukázať surovosť i vášeň v celej nahote. Citovo najvypätejšie scény naopak ponára do tmy, čím len zdôrazňuje, že tým najdôležitejším na tejto inscenácii nie sú scény, ktoré sa na Malej scéne odohrávajú, ale skôr tie, ktoré si človek pri sledovaní tejto hry vybaví. A túto základnú psychohygienickú úlohu divadla táto - akokoľvek divadelne konvenčná - inscenácia naplnila.
