FOTO – INTERNET
Herec, básnik a filozof Dan Bárta je však v prvom rade spevákom.
Hovorí sa o ňom, že nemá rád novinárov, ale ak mu zavoláte na mobil, ohlási sa ako „Gringo!“, okamžite prejde do plynulej slovenčiny a bez problémov súhlasí s rozhovorom.
Vo svojich názoroch má jasno a neuhýba, hovorí o všetkom a na rovinu.
A nakoniec nie iba o muzike – ale aj o kritikoch, o tom, koho počúva a koho skutočne „nemusí“, o svojich básničkách, kresbách a herectve aj o tom, prečo chodí rád do Ekvádoru a nerád do kina.
Dan Bárta.
Hudba na vašom prvom sólovom cédečku Illustratosphere je pokojná, vyrovnaná a jemná, celkom odlišná od vašich predchádzajúcich projektov. Viedla k tomu zmena vašej osobnosti či zmeny v súkromnom živote?
„Už na albumoch skupiny Alice bolo niekoľko tichých vecí, lenže vtedy som ich nevedel zaspievať tak dobre, aby som s tým bol spokojný. Aj s J.A.R. som skúsil takúto polohu, je tam pár veľmi jemne zaspievaných pesničiek. Je to kontinuálny proces spôsobený aj vekom, aj partiou, s ktorou človek hrá. Ak sú to muzikanti, ktorí neradi trieskajú do gitár, tak sa im človek prispôsobí.“
To cédečko je veľmi odvážne, také ešte v Čechách nikto nevydal. Neobávali ste sa, že ľudia od vás očakávajú niečo celkom iné?
„Obávali. Ale ak už človek má nejaký názor a rok a pol skladá texty a pesničky, musí si veriť.“
Mení sa publikum pod pódiom podľa toho, s ktorou kapelou práve spievate? Alebo je to ľudom jedno – chodia jednoducho „na Bártu“?
„Niekedy sú tam aj tí, ktorí ma poznajú už z čias Alice a chodia stále. Určitým spôsobom cítia, že som im blízky, alebo niečo v tom zmysle. Ostatní chodia, lebo sa im páči hudba – nech hrám s ktoroukoľvek kapelou, či už s J.A.R, alebo džezové štandardy v klube, vždy so mnou hrajú výborní inštrumentalisti a je v tom stále niečo rovnaké.“
Chtiac-nechtiac ste aj vy súčasťou šoubiznisu. Ako sa cítite v spoločnosti spevákov ako Gott, Hůlka či Maxa?
„Ja do tej spoločnosti vôbec nechodím, takže síce som súčasťou kultúrneho pokladu tejto zeme, ale s ostatnými diamantmi sa veľmi nezhováram. Mám tu pár kamarátov, napríklad si vždy rád vypočujem Lenku Dusilovú, ale orientujem sa na menej ‘hviezdne‘ záležitosti. Tam je väčšia motivácia a myslím si, že aj väčšia pravda.“
Čo ceny akadémie populárnej hudby? Už ste si svoje tretie víťazstvo v kategórii spevák zaslúžili alebo by ste vedeli nájsť niekoho lepšieho?
„Nájsť niekoho lepšieho? Tu? Nie. Ak by tu bol niekto lepší, otvorene by som o ňom hovoril. Ja to vnímam tak, že je tu časť spevákov, ktorí sa snažia a aj tak im to je už nanič, a je tu časť spevákov, ktorých čas ešte len príde – napríklad Matěj Ruppert z Monkey Business, to je talent. Tohtoročné víťazstvo Illustratosphere v kategórii album roka však bolo pre mňa väčšou satisfakciou. Som rád, že tie piesne majú vnútorný náboj, je to zvukovo kvalitné a celé dokopy to má váhu. A mám radosť aj kvôli muzikantom, majú to totiž ťažké, snažia sa, stoja za tou muzikou a nie je ich vidieť. A potom to príde, oni môžu vyjsť na pódium a povedať: Rád som sa na tom zúčastnil. To je pre mňa dôležitejšie než fakt, že som spevákom roka.“
Boli ste už niekedy v situácii, že ste chceli s hudbou skončiť?
„Áno. Keď sa mi nedarí a cítim, že nie som schopný dať do spievania seba, keď je zlý zvuk, kamarátom sa nedarí hrať a stane sa to päť alebo sedem koncertov za sebou, tak potom sedím doma a hovorím si: Potrebujem to? Nebolo by lepšie založiť si rodinu? Vydržím s tým tak tri hodiny. Potom zaspím alebo sa opijem.“
Píšete aj básne. Nevydáte ich?
„Možno áno, ale to sú veci, ktoré musia prejsť prísnou autocenzúrou. Treba nájsť časové obdobie, v ktorom by sa mi chcelo. Niektoré básne som napísal pred dvoma rokmi a ešte stále sa mi páčia, niektoré pred týždňom a už sa mi nepáčia. Ak by tých vecí, ktoré sú pre mňa ‘čisté‘, bolo aspoň tridsať a bolo by to celistvé či až chronologické, tak by som ich vydal. Ale ak by som teraz rýchlo využil úspech na dosah a vydal naraz aj kresby, aj básničky, mohlo by to byť plytké. Týmito vecami je dobré šetriť. Môžem ich mať doma uložené v škatuli, nech si ich tam nájdu deti mojich detí, to je v poriadku. Teraz ich teda určite nevydám. Možno časom.“
Možno by ste sa zle vyrovnali s kritikou. Nerád poskytujete aj rozhovory.
„Niekedy mám pocit, že som v priebehu dvoch týždňov zodpovedal desaťkrát tú istú otázku. Nemá význam, aby o mne vyšlo desať rozhovorov v zásade o tom istom. Ak mám pocit, že už ma je dosť, na nejaký čas zmiznem a potom sa vrátim. Ak ma niekto požiada o rozhovor, tak mu vyhoviem, ale určite netelefonujem do redakcie, či so mnou nechcú urobiť rozhovor, že už som dávno nebol v novinách.“
A čo hudobné kritiky?
„Ja sám najlepšie viem, ktorý tón sa vydaril tak, že ho môžem pustiť komukoľvek na svete, aj prezidentovi. Ak to kritika odhalí, poviem si – rozumie veci. Ak napíše, že niektorá časť je preexponovaná alebo patetická, zamyslím sa nad tým. Ale ak napíše, že je niečo patetické a nie je, tak si poviem – choď sa domov vyspať a skús to zajtra znova. Ak trafí a, b, c, tak sa môžeme rozprávať o d. Ale ak netrafí a, o čom by som sa s ním zhováral?“
Zabŕdli ste aj do herectva. Stvárnili ste vodníka vo filmovej balade Kytice, hráte aj v pripravovanej snímkue režisérky Alice Nellis Výlet. Čo si nevyskúšate, neplatí?
„Kytice. Hral som s ľuďmi, ktorých poznám, režisér F. A. Brabec je mojím kamarátom. Nebola to hlavná úloha, ale ani ‘štek‘, tak som do toho šiel. Film Výlet je zmenou – robí ho režisérka, žena, mojimi hereckými partnermi boli ľudia, ktorých nepoznám. Od natáčania Kytice uplynuli dva roky, nejaké skúsenosti som už nazbieral a tá úloha je taká malá, že je to v poriadku.“
Malá. To mi naozaj nič nehovorí.
„Ide o existenciálny problém vydatej dievčiny s milencom, ktorá zisťuje, čo je pre ňu prioritné. Hrám milenca. Na začiatku filmu sa objavím a zase zmiznem, na plátne budem dve minúty. Do istej miery som známa tvár, takže keď bude to dievča potom uprostred filmu telefonovať milencovi, ľudia si ma budú vedieť predstaviť. Toto bol asi režisérkin zámer, kvôli tomu si ma vybrala. Nie som totiž nijaký veľkolepý herec.“
Možno vás uvidíme aj v slovenskom filme. Po slovensky hovoríte plynule.
„Ako malý som počúval Karola Poláka, veľmi sa mi to páčilo. Keď sme hrávali futbal, komentoval som to. To bol prvý tréning. Neskôr som mal partnerku zo Slovenska, hrával som tam, mám tam kamarátov. Keď počujem slovenčinu, chcem po slovensky automaticky hovoriť. Páči sa mi, ako ten jazyk znie.“
A ako ste potom vnímali rozdelenie Česko-Slovenska?
„Tak, že nejaká partia to chcela mať len pre seba, lebo si myslela, že to vymyslí lepšie. Nevymyslela a teraz sa s tým už nedá nič robiť. Niektorí ľudia v Čechách si slovenčinu pamätajú, množstvo Slovákov chodí do Prahy za prácou, mnoho Čechov chodí na Slovensko hľadať stratený pokoj. V ľudskej rovine sa aj tak nič nezmenilo.“
Sám veľa cestujete. A to do krajín ako Ekvádor, Venezuela, Mexiko. Čo vás zaujalo práve na tej časti sveta?
„Prvýkrát som bol v Indonézii, po tom výlete som chcel skúsiť druhú časť sveta – šiel som do Mexika. Naučil som sa trochu po španielsky, to bol možno základný motív. Že už sa môžem s miestnymi ľuďmi dohovoriť. Potom som postupne precestoval Venezuelu, Ekvádor, znova Mexiko, Kostariku, Nikaraguu… Páči sa mi tam – rýchlo sa prispôsobím.“
Vyhľadávate nebezpečenstvo?
„To je do istej miery umelo vytvorená predstava. Ale je v poriadku, aspoň tam nepôjde každý. Ak človek cestuje na vlastnú päsť, musí dôverovať miestnym ľuďom, že ho neokradnú a nepodvedú, a oni potom dôverujú jemu. Ľudia na vidieku sú v pohode, vedia, že prídem aj nabudúce a dám im peniaze. Je to môj súkromný boj proti globalizácii, že si za rok našetrím, nasadnem do lietadla a zarobené peniaze dám priamo babičke v stánku s uhorkami.“
Ostali by ste tam niekde žiť?
„Som taký nervózny, že sa mi to asi nepodarí. Aj keď si niekedy hovorím, že všetko predám a zmiznem niekam do Mexika. A ráno sa zobudím a zistím, že mám koncert.“
V Čechách zostávate kvôli hudbe.
„A kvôli ľuďom. Mám tu rodičov, sestry, dievča, kamarátov. Mám tu prácu a mám rád túto krajinu.“
Pôsobíte skôr ako typ do prírody, nie do uponáhľanej Prahy.
„V Prahe sa napriek tomu cítim dobre. Som na ňu zvyknutý, mám tu výber. Na vidieku by som síce cítil zmeny krajiny, čo je krásne, ale keby som chcel v tej chvíli niečo naspievať, potreboval by som baterku alebo kazetu, musel by som čakať do pondelka. Potrebujem mať možnosť kúpiť si to, čo potrebujem, hoci aj v nedeľu.“
Stále nemáte vo svojom byte televízor?
„Nie. Pozerať televíziu je strata času, v konečnom dôsledku z toho ohlúpnete. Nepotrebujem si zapchávať svoj obmedzený počet pamäťových buniek takýmito vecami.“
A kino?
„Niekedy tam chodím, ale nie som skúseným divákom. Som z toho vždy strašne rozcitlivený, plačem pri dojemných scénach, jednoducho to nedokážem vnímať rozumovo. Radšej si to dávkujem opatrne.“
Akoby ste veľmi silne prežívali aj celkom obyčajné veci. Neničí vás to?
„Je to dobrovoľné. Bola by škoda nevnímať svoje city, vnútorný svet. Pokiaľ to ide tak, že všetko, čo vidím, sa pretaví a ja potom môžem písať, fotiť, hrať a realizovať sa, tak je to v poriadku.“
Máte tridsaťjeden rokov, nechystáte sa založiť si rodinu? Nebojíte sa samoty?
„Ak sa to stane, tak sa to stane. Možno do toho ‘buchnem‘, keď budem mať tak tridsaťpäť, tridsaťšesť rokov, a ak to nevyjde, dám ruky preč. Niekedy mám strach zo samoty, ale v podstate som šťastný tak, ako som.“
Autor: MONIKA ŠUSTEKOVÁ
