Výtvarník svetového mena Milan Dobeš pred svojím kinetickým objektom. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
„Pohyb je základnou podmienkou existencie všetkého. Pohyb je život. Zobrazovať pohyb, znamená zobrazovať život,“ píše v Manifeste dynamického konštruktivizmu Milan Dobeš (1929), ktorý svoju tvorbu položil na oltár svetla a pohybu. Ich prostredníctvom komunikuje s divákom, obidva mu dávajú pocit života. Pulzujúce rytmy, svetelné majáky, opticko-kinetické reliéfy - to je niekoľko variácií tohto priekopníka kinetického umenia na Slovensku, ktorý ho v druhej polovici šesťdesiatych rokov katapultoval na svetový strop umeleckých pohybov.
Pohyb Milana Dobeša sa v týchto dňoch pretavuje do unikátneho projektu. Zajtra o 17.30 h sa otvára na Zámočníckej ulici v Bratislave Múzeum Milana Dobeša. „No vidíte, už ma dávajú do múzea,“ povedal pre SME Milan Dobeš. „Najprv som bol nesvoj, lebo čosi podobné tu nie je. Potom som privolil. Samozrejme, snažili sme sa to pripraviť tak, aby umenie v múzeu žilo.“
Pocit hľadania
Miestom múzea sa stal bývalý meštiansky dom v historickom jadre Bratislavy, ktorého chátrajúci vzhľad zrekonštruovala Nadácia Európska kultúrna spoločnosť. Obnovený dom so stredovekými základmi ponúkne na štyroch podlažiach umenie s konštruktívnym duchom.
Polovica je venovaná dielu Milana Dobeša v jeho oblúku od začiatkov 60. rokov až po súčasnosť, od pulzujúcich rytmov a sklenených reliéfov až po grafiky. Vyše sto exponátov presvedčivo hovorí o umelcovi, ktorý sa vždy snažil nepodľahnúť vplyvom zvonka. Negatívnym alebo pozitívnym. Přerovského rodáka žijúceho vyše päťdesiat rokov na Slovensku hnalo vnútorné dynamo dopredu aj cez nepriaznivé obdobie normalizácie.
„Vždy som robil to, o čom som si myslel, že je dobré, a za nič, čo som urobil, sa nehanbím. A to platí aj pre moje impresionistické obrazy z päťdesiatych rokov. Až neskôr som totiž pochopil, že to boli moje prvé výskumy svetla. Pravda, niektoré veci by som s odstupom času robil už inak, no tvorivé hľadanie občas privádza aj do slepých uličiek. Viete, koľkokrát som sa dostal do situácie, že som si nevedel rady? Vtedy sa nado mnou vznáša tvorivá depresia a pocit nespokojnosti.
Nespokojný som však i vtedy, keď je vec vydarená. Keď sa totiž človek uspokojí, zastavuje si vlastný vývoj. Napriek tomu sa mi zdá, že víťazstiev bolo viac ako prehier,“ rekapituluje umelec, ktorý bol na seba vždy náročný. „Keď som náhodou vo svete uvidel vec, ktorá sa podobala na moju a doteraz nebola publikovaná, tak tú svoju som zlikvidoval.“
Výkladná skriňa konštruktivizmu
Jedno podlažie je v múzeu venované kolekcii českého, slovenského a svetového konštruktivistického umenia pochádzajúcej zo súkromných zbierok. Mená ako Albers, Boštík, Demartini, Klimo, Kolíbal, Lohse, Munari, Urbásek či Vasarely patria do výkladnej skrine umenia, ktorému sa hovorí kinetické s konštruktívnym základom. Aj pri prezentácii okolo sto diel sa sleduje čistota v inštalácii, so zámerom „neprepchať“ exkluzívne priestory. Divákovi nič neprekáža pri vnímaní panorámy vystavujúcich umelcov.
Najvrchnejšie poschodie je vyhradené na premenlivé expozície, ktoré pri inaugurácii múzea odštartuje Sonia Delaunayová (1885-1979). Taliansky výtvarník a propagátor konštruktivizmu Getulio Alviani ju predstavuje cez výtvarné návrhy kostýmov, kolekciu litografií, kresieb, tempier a olejov. Farba je čistá, ako si ju želala Sonia Delaunayová, píše Alviani v texte v katalógu. „Farba je oslobodená od popisnosti, literárnej zaťaženosti, musí byť posudzovaná v celom bohatstve, ktoré v sebe nosí. Námet nie je dôležitý, ten sa dá vytvoriť farebným zoskupením alebo jednoduchým náznakom.“
Podľa riaditeľky Múzea Milana Dobeša Kataríny Hubovej po Delaunayovej budú nasledovať ďalšie osobnosti: Bruno Munari, Josef Albers a Lucio Fontana. „Tento náročný program si chceme zachovať aj ďalej, pričom ani stále expozície nezostanú umŕtvené. V pravidelných cykloch sa budú obmieňať.“
